Cesta za Frippom

Zápisky sú vydané knižne na stránke http://www.hevhetia.com

22. 1. 2015 / 16:10

Cestujem vlakom do Piešťan. Odtiaľ si požičiavam Opel Zafiru, hodinky
od Mareka a šoférujem do Caorle v Benátkach. Cestujem na 7-dňový kurz Roberta Frippa z King Crimson. Mám obavy… Neviem, ako to bude prebiehať. Musel som mailom odpovedať na tri rozhodujúce otázky:

– Kto si?
– Prečo chceš prísť?
– Aký je tvoj cieľ?
Frippa mám napozeraného a napočúvaného, je to líder King Crimson.
Na kurze nás má byť štyridsať. Včera som dostal email s pár pravidlami:
– Zákaz chodiť mimo areál.
– Ak chceš niečo z obchodu, napíšeš to na nástenku a poverený človek urobí spoločný nákup. Ešte mi teraz dopísali, že si treba doniesť metronóm a papuče.

Metronóm mám v telefóne, ale papuče nie. Hodinky sú tiež v povinnej výbave.

Kúpil som si na iTunes jeho audio motivačný kurz From Good to Great.
Veľa hovorí o disciplíne a tvrdej práci. Sú to aj moje kréda, ale jasné, že sa dá makať ešte viac a viac. Počúvať to od začiatku do konca je veľmi zaujímavé, inšpirujúce a objavujem stále nové súvislosti a zaujímavé rady. (Nechtiac práve vidím display laptopu pána vedľa, ktorý vypisuje na „pokeci”, prezerá fotky žien a vypisuje im. Vidím, že on fotku nemá, len čudné meno s číslami.)

Fripp hovorí veľmi zaujímavo a jednoducho o pravidlách cesty k úspechu a príprave na šťastie.

Moje poznámky:

1. Začíname, kde sme, potrebujeme CIEĽ. Cieľ nemôže byť „chcem byť lepší ako som” , ale niečo konkrétne.

2. Potrebujeme niekoho, kto tomu, čo chceme robiť, rozumie, povedie nás, usmerní. OSOBA, ČO VIE VIAC.

3. Vedieť vstať z postele. Začať deň s tým, že vieme, čo ideme robiť. 4. Trénovať:

– nástroj
– slovník
– počúvanie sa
– tréning repertoáru
– spontánna kompozícia a improvizácie (môže prísť nápad)

5. Pracovať s lepšími

6. Pracovať, koľko je len možné. Keď na sebe nebudeš pracovať, PRÁCA k tebe nepríde, ale ty pôjdeš do práce.

7. Trénovať kritériá
– spoľahlivosť
– zodpovednosť – za dobré aj zlé veci – disciplína

8. Odozva na prácu (nie mama a sestra), vedomý posun, ponuky od lepších, originalita, prístup.

Uvidím, aký bude kurz. Dúfam, že sa budeme o tomto spoločne rozprávať a hrať. Myslím si, že mi dá niečo zahrať a potom to budeme rozoberať.

O 19:06 mám príchod do Piešťan. Marek ma vezme zo stanice na byt a ráno vyrážam. Chcel by som začať behať. Možno práve tam ráno pri mori by to bolo fajn.

23. 1. 2015 / 12:17

Prichádzam do Caorle na adresu. Za bránou vidím veľký dom. Ešte je skoro, som nervózny. Zájdem autom ďalej a prejdem sa pri mori. O 13-tej zazvoním pri bráne. Otvára sa. Vchádzam dnu… nie je mi všetko jedno… Pred domom ma čaká päť ľudí. Berú mi kufor a gitaru. Idú mi ukázať izbu a spoločné sprchy. Dvaja sa zhovárajú, že tu nie je wifi. Vyložil som veci, obul som lokálne papuče a išiel do jedálne. Otvoril som dvere a tam asi tridsať ľudí sedelo v meditatívnej polohe. Zľakol som sa, otočil, ospravedlnil sa (sorry) a odišiel von. Začal som asi veľmi zle…

Fajčil som vonku a nevedel ako sa tváriť, či ísť nazad medzi nich, či len tak stáť a počkať, čo bude ďalej.

23. 1. 2015 / 17:01

Čaj o štvrtej bol aj s Frippom. Prišiel som pre istotu skôr. Keď do miestnosti
vošiel Fripp, nastalo hrobové ticho. Po stenách boli rozvešané obrazy svätých. Pravdepodobne to bol priestor pre rehoľné sestry, ktorý si prenajali. Cítim sektárstvo, ale uvedomujem si, že chyba je asi vo mne. Ešte sa nič nedialo a už mám zlý pocit.

Nerád som sám medzi cudzími. Nič o sebe nevieme. Po pätnástich minútach ticha sme začali piť čaj. Fripp dopil a odišiel. Nikomu nič nepovedal. Nikto sa neozval.

Po Frippovom odchode sa mi prísediaci prihovoril a podal mi ruku. Bol to Pavel
z Varšavy. Bol na kurze tretíkrát, vravel, že Fripp skoro nikdy nerozpráva. Došiel som na izbu, ktorú som zdieľal s 18-ročným Talianom. Bol z Ríma.

Idem zavolať Marekovi ako to celé vyzerá. Nezdá sa mi to, neviem, či to vôbec potrebujem. S KoMaRou robíme na albume a ja si takto odbehnem… Z Frippa ide obrovská charizma, ale celé to bude prebiehať takto? Myslel som, že budeme spolu pracovať, hrať… niečo podobné, ako v jeho audio kurze, čo som počúval.

23. 1. 2015 / 20:07

O devätnástej bola večera. O hraní ani slovo. Pred večerou pätnásť minút nehybná poloha a ticho. Zavreté oči a dlane na kolenách. Jedlo výhradne vegetariánske.
Po večeri sa postavil Frippov asistent a povedal:

„Kto je tu prvý raz, nech pomôže v kuchyni pri upratovaní.”

Viem, o čo mu išlo, ale ja mám tieto veci dávno za sebou. Vzápätí hovorí Fripp:

„Ak je tu niekto, kto chce odísť, tak nech to povie teraz!”

Už som aj váhal, že zodvihnem ruku, ale ešte sme nehrali, tak počkám. Skúsim sa zoznámiť s ľuďmi po večeri a popýtať sa, čo a ako.

23. 1. 2015 / 23:31

Dozvedel som sa zaujímavé veci. Dostaneme inštruktorov a tí s nami budú pracovať. Ráno budeme konečne hrať a počas hrania každého z nás bude asistent alebo asistentka masírovať po zátylku a dávať nám chrbát do správnej polohy.

Naozaj zvažujem odchod. Nikto mi v maile nepovedal nič o tom, že to bude prebiehať takto. Žiadne relaxácie a masáže. Doma na stole mám KoMaRu, musím dohrať gitary, a ja si tu sedím a masírujú mi zátylok a chrbát? Navyše nemám rád, keď sa ma niekto cudzí dotýka a narušuje môj osobný priestor. Pár ľudí vie, že hrám s Mastelottom. Porozprával som im naše spoločné zážitky.

O 21:30 sme mali sedenie v kruhu. Došiel som o 21:31. Telefonoval som vonku
s Marekom. Otvoril som dvere a všetci meditovali. Jediné miesto bolo vedľa Frippa. Nikto si tam nesadol. Prešiel som stredom kruhu k nemu. Dal som si dlane na kolená ako všetci a zatvoril som oči. Počítal som sekundy a sem-tam som tajne pootvoril oko, či sa situácia nezmenila. Začal som mať strach, či som si vypol mobil. Dával som ho na tichý režim, ale už som si nebol istý. Dlane na kolenách….

Asi po desiatich minútach Fripp otvoril oči. Povedal nám presný čas, dátum aj sekundy a začal kurz. Poprosil, aby sa každý postavil a povedal, koľko má rokov a načo prišiel. Bol som posledný na rade. 90 % odpovedí predo mnou mi už balilo kufre.

Prvý, ktorý sa ozval, povedal:

„Som 60-ročný záhradník a prišiel som sem, lebo chcem byť lepší človek.”

Takto nejako to prebiehalo.
Nakoniec prišiel rad na mňa. Fripp sa pootočil.

„Volám sa David Kollar, mám 31 a som tu, aby som sa od vás naučil čo najviac o prístupe ku gitare, hudbe, improvizácii, o rytmoch, ako robiť veci lepšie . A hrám v kapele s vaším bubeníkom Patom Mastelottom.”

Fripp len odpovedal:

„Ok, budem sa ti snažiť vyhovieť.”

Zajtra o 7:30 ráno ďalšia meditácia. Idú nás asi naučiť ako ráno skoro vstať. Doma už o 7:30 odchádzam z Barborkinej škôlky, ale ok, niekto sa to asi musí naučiť. Nerobí mi to problém. Idem volať domov a Marekovi.

24. 1. 2015 / 9:17

Na meditáciu som došiel skôr. Dal som si dlane na kolená a zatvoril oči. V hlave som počítal sekundy. Po pár minútach mi na plece zaklopal nejaký Rus a povedal, že ak som tu prvýkrát, tak meditácia s Frippom je o poschodie vyššie. Nikto tu nikomu nič nepovie! Zasa som prišiel neskoro. Otvoril som vŕzgajúce dvere a opät je voľné miesto vedľa Frippa. Fripp viedol meditáciu. Toto bolo veľmi príjemné. Vravel, čo máme robiť. Ako dýchať, na čo sa sústrediť. Celá meditácia trvala dvadsať minút. Bolo nás celkom dosť, čo sme prišli prvýkrát.

Potom sa Fripp postavil a povedal:

„Teraz sme pripravení prezentovať sa.”

Nová skúsenosť. Dá sa to robiť v lietadle, pred koncertom. Ak budem mať desať minút čas, lebo budem niekde čakať, tak si vyskúšam takto zameditovať… No kvôli tomu som sem nemusel ísť. Počkám, či sa to zmení, dnes si máme spolu zahrať.

Cestou po gitaru sa pri mne zastavil manažér, že sa so mnou Robert stretne. Tešil som sa a opýtal sa kedy. Odpovedal mi:

„Keď príde správny čas.”

24. 1. 2015 / 20:02

Hranie… Dal nás dvadsiatich do kruhu a odpočítal štyri. Ja som začínal. Bolo to celkom zaujímavé na koncentráciu. Každý si vybral ľubovoľný tón a v kruhu sme
si ho vzájomne prehadzovali. Potom nás rozdelil a poslal cvičiť s metronómom. Po tridsiatich minútach sme sa vrátili a opakovalo sa to. Neskôr nás poslal na izby cvičiť ešte dlhšie. Chápem, že chce, aby kolektív fungoval a pracoval, ale ja to nepotrebujem. Horší brzdia lepších. Byť s Frippom, meditovať a potom tie terapie s nástrojom… Jedno dievča držalo v ruke gitaru dokonca po prvý raz!

Bol som hneď za asistentom a povedal, že odchádzam. Je mi to ľúto, Frippa si vážim, ale toto nie je pre mňa. Nech mi vrátia peniaze a idem domov. Odrátajú jednu noc, raňajky, nejaké čaje a večeru. Snažil sa mi vysvetliť, aby som si upokojil ego
a ostal. O pár dní budú počítať do päť…

Zbalil som sa a odišiel. Ak by som ostal ešte pár dní, už by mi peniaze nevrátili. Pozdravil som spolubývajúceho a povedal, nech je sám sebou a hľadá si svoju vlastnú cestu.

12. 2. 2015 / 14:32

Zopár týždňov po kurze som dostal niekoľko správ od jeho účastníkov. Fripp uvidel prázdnu stoličku a povedal, nech vstane spolubývajúci pána, čo odišiel:

„Prečo odišiel?”
„Povedal, že to nie je pre neho.” „Povedal ti zbohom?”
„Áno.”
„Ok, pokračujeme.”

Ale aj:

„Môžeš to v Južnej Amerike skúsiť ešte raz.”

„Mal si ostať, neskôr sme už počítali do päť. Podľa mňa bol Fripp sklamaný. Nemalo by sa to stávať.”

Jeho audio From Good to Great je vynikajúce. Kurz nebol pre mňa.

Mám pocit, že ma teraz v mojej hlave Fripp sleduje. Budem makať a makať. Musíme tú KoMaRu urobiť najlepšie, ako sa len dá.

Poďakovanie

Zápisky I. je výber z denníkov, ktoré si píšem od roku 2005. Na začiatku bola moja potreba zaznamenať momentálne pocity, skúsenosti a zážitky, postupne sa z toho stal návyk. Denníky mi slúžia ako zrkadlo, pohľad do môjho vnútra, do môjho okolia, šanca ako získať sebare exiu, posúvať sa ďalej a nerobiť tie isté chyby.

Mám v živote obrovské šťastie. Som obklopený ľuďmi, ktorí ma majú radi,
a vždy ma podporia keď zaváham. Navzájom sa inšpirujeme, aj keď si to niekedy ani neuvedomujeme.

Trochu som váhal, či Zápisky I. vydať. Ale dostávam otázky od mladých aj starších muzikantov. Ako som sa stretol s Patom, ako sme nahrávali album, ako
sa mi podarilo toto alebo tamto… Rozhodol som sa preto časť mojich denníkov zverejniť. Pridávam k nim CD s novými verziami skladieb z albumu The Son, KoMaRa a The Blessed Beat. Vytvoril ich môj veľmi dobrý priateľ, hudobník a bútľavá vŕba, Tomáš Mutina. Patrí mu moje veľké poďakovanie. Ďalej ďakujem Valérovi Dugasovi za odsedené hodiny pri výbere zápiskov a pri úprave textov, ďakujem vydavateľovi Janovi Sudzinovi, že mi stále povie „poďme to urobiť, David”, ďakujem všetkým ľudom, ktorí sa ocitli v Zápiskoch I., ďakujem Marekovi Sálkovi za všetko, čo pre mňa doteraz urobil, a ďakujem mojej rodine za krásny život, inšpiráciu a trpezlivosť.

David Kollar

DOSLOV

David Kollar – originálny, štýlovo transverzálny gitarista, skladateľ a autor filmovej i scénickej hudby patrí v súčasnosti bezpochyby medzi našich medzinárodne najúspešnejších muzikantov. Sledujem jeho tvorbu už desaťročie, počas ktorého ma neprestáva udivovať, kam po niekdajších fusion začiatkoch

sa rozbieha jeho cesta smerom k čoraz inovatívnejším prístupom. Stačí si z jeho diskografie vypočuť, napríklad albumy Film Soundtracks and Ideas, MiV,
The Son, alebo KoMaRa, z ktorých sa najmä posledné dva stretli s veľmi priaznivými ohlasmi v zahraničí. Diapazón jeho spoluhráčov vždy presahoval naše hranice, no medzičasom sa rozrástol o spoluprácu s osobnosťami, o akých iní len snívajú – spomeňme bubeníkov Pata Mastelotta z legendárnych King Crimson a Gergő Borlaia, alebo osobnosti ako Eivinda Aarseta a Colina Edwina z Porcupine Tree, ako aj kolegov Raineriho a Cavina z The Blessed Beat, speváčku Lenku Dusilovú. Kollar s nimi pravidelne koncertuje, nahráva, tvorí.

Táto publikácia pootvára vo forme záznamníka s dokumentárnymi „fotokulisami” pomyselné dvere do jeho vnútorného hudobného, ale i privátneho sveta, kde vás môže všeličo prekvapiť. Hoci nejeden tu opísaný príbeh som
už poznal z našich telefonátov, z cesty na spoločný koncert alebo počas organizovania jeho vystúpenia, pri ich opise som sa znovu často pobavil, nahlas rozosmial, ale i pozastavil na tým, čo som sa dočítal. Nevedel som takmer nič
o jeho vnútorných neistotách, o každodenných reáliách jeho otcovského vzťahu
k deťom, ale ani o naordinovanom režime nevyhnutnej disciplinovanosti.
Na jednej strane z týchto zápiskov pochopíte, prečo vie David brať veci okolo seba s úsmevom Jacka Nicholsona, no na strane druhej, prečo má na korpuse

svojej gitary namiesto imidžovej grafiky nalepený veľavravný nápis Stalker, odkazujúci na poetiku existenciálne hlbokého filmu Andreja Tarkovského.

Prečo teda po dávno odoznelej ére hudobných cestopisov a súčasnej in ácii grafomanských blogov na nete vydávať tento takmer denníkový dokumentárny materiál? Možno preto, že by mohol ako zaujímavé svedectvo o istej nedávnej, dôležitej etape tohto výnimočného slovenského hudobníka osloviť – práve sprítomnením obidvoch jeho spomínaných polôh (v rôznych, zdanlivo banálnych i bizarných životných a hudobných situáciách) – nielen tých, čo si myslia, že ho už poznajú, ale aj tých, ktorí sa s ním takto stretávajú prvýkrát.

Julo Fujak