OrKOMARA TOUR 2016

Zápisky sú vydané knižne na stránke www.hevhetia.com

15. 2. 2016 / 07:41

Cesta zo Slovenska

Vyrazil som z Prešova o 01:30, viezol ma Števo Koľšovský. Zabudol nabíjačku
na mobil, tak sme trochu stresovali. Dohodol sa s kámošom, ktorý nás mal čakať na pumpe, no nebol tam, tak sme šli niekam za ním. Na trojku..? Asi….

Nemali sme veľké meškanie, cca 15-20 minút, ale mne s mojou cestovnou horúčkou nebolo všetko jedno. Cesty boli relatívne prázdne, ale hustý dážď a rýchla jazda mi stále udržovali vysoký tep. Debaty sme mali zaujímavé. Števo študoval filozofiu. Riešili sme starú čínsku anekdotu:

Svojho času predvolal cisár maliara, ktorý najlepšie vládol umeniu štetca a tušu, a požiadal ho, aby mu nakreslil rybu:

„Áno”, povedal maliar, „ale potrebujem bývať na brehu mora„

„Stane sa!”, povedal cisár a dal mu k dispozícii palác aj so všetkým služobníctvom na brehu mora. Ako šiel deň za dňom, maliar sa oddával bezstarostnému životu, hodoval, pil, tancoval, prechádzal sa, komponoval hudbu. Na konci roka bol povolaný do cisárskeho paláca. „A moja ryba?”, opýtal sa cisár.
„Vaša jasnosť”, povedal maliar, „potrebujem ešte rok”.
„Stane sa!”, povedal cisár. A maliar sa vrátil do svojho paláca na brehu mora, deň za dňom sa oddával bezstarostnému životu, hodoval, pil, prechádzal sa, tancoval, komponoval hudbu. Na konci roka bol povolaný do cisárskeho paláca.
„A moja ryba?”, opýtal sa cisár.

„Vaša jasnosť”, povedal maliar, „potrebujem ešte rok”.
„Stane sa!”, povedal cisár. A tak sa maliar vrátil do svojho paláca na brehu mora, deň za dňom sa oddával bezstarostnému životu, hodoval, tancoval, komponoval hudbu, prechádzal sa. Na konci roka bol povolaný do cisárskeho paláca.
„A moja ryba?”, opýtal sa cisár. Vtedy maliar rozvinul dlhý list papiera, vzal do ruky trstinu namočenú do tušu a jediným neprerušeným ťahom od jedného konca po druhý namaľoval dokonalú rybu.

Je zaujímavé, ako na túto anektodu reagovali ľudia: „On ho ojebal, zobral peniaze a užíval si.”

Cesta do Talianska a Taliansko

V Krakove na letisku som čakal takmer dve hodiny. Nastúpil som do lietadla a okamžite som pocítil strach z lietania. Bezmocnosť človeka nad oblakmi. No myslel som na to, koľko je asi lietadiel vo vzduchu práve v tejto chvíli… To ma skoro vždy upokojí. Občas sme mali turbulenciu, ale nebolo to až také hrozné.
V Bologni ma čakal Paolo a šli sme k jeho rodičom na obed. Bol tam jeho brat
so ženou, otec, mama a nikto nevedel po anglicky…okrem Paola. Veľmi trápne som sa cítil… Vlastne, človek sa takým vycestovaním môže stále viac a viac pozorovať a zároveň spoznať. Ja mám veľký problém ísť sám medzi cudzích ľudí, do bytu alebo do priestoru, ktorý nepoznám a nemám okolo seba aspoň dvoch známych. Vytvoria mi akýsi ochranný štít. Keď som sám, tak ho nemám. Sám sebe sa čudujem, ale ono to príde v istých momentoch samo a neviem to ovládať… zacyklím sa…

Ale dopadlo to dobre. Veľmi veľa chodov jedla a všetko domáce. Ukončili sme to malou grapou a šli sme. Inak, taký obed v Taliansku trvá aj dve hodiny. Jedia mäso, zeleninu, po obede pomaranč alebo jablko. Každý si ostrúhal a narezal jablko nad tanierom posledného chodu a zjedol ho. Dobré na pretrávenie. Potom malá grapa a hotovo. Mám(e) sa čo učiť.

Zajtra máme stretnutie s Patom a kapelou oRk, s ktorou ideme na turné. Mám podobné pocity ako pri obede s Paolovými rodičmi.

Musím sa stať tou rybou … plávať vo vode…

16. 2. 2016 / 12:22

Do Kufsteinu sme pricestovali asi o 16:30. Dve kapely, teda dnes tri. oRk, KoMaRa a Twin Scapes Lorenza Felliciatiho a Colina Edwina z Porcupine Tree. Bol tam majiteľ, na ktorého ma Colin upozorňoval.

Vravel: „Pozor, má len jednu nohu a barly, nedávaj mu ruku, lebo on ti bude chcieť opätovať slušnosť, vystrie ruku, stratí rovnováhu a spadne. Mne sa to s ním stalo”, a začal sa smiať.

Colin je veľmi vtipný. Máme podobný humor.

Bál som sa, aká budeme partia, ale je to úplne ok. V podstate som prvýkrát
na turné, kde sa o všetko nestarám ja. Máme šoféra, technika. Neriešim, kde bývame, neriešim zmluvy a peniaze. Sedím a mojou jedinou úlohou je byť v kolektíve a hrať čo najlepšie. Carmelo je v aute DJ. Vie len trochu po anglicky a je vynikajúci gitarista.

Ale späť k jednonohému mužovi. Prichádzame ku klubu a predo mnou stojí muž s jednou nohou a barlami. Zamrzol som, Colin sa na mňa pozerá a ja som mal strašnu chuť sa smiať. Pán sa zaprel o jednu barlu, trocha v zdravej nohe pokľakol a pomaly, pomaly vystrčil pravú ruku. Mal som ešte vačšiu chuť sa smiať. Colin to všetko videl.

Podal som mu v strehu pravú ruku a ľavou som ho pre istotu chytil za chrbát, keby niečo… Spoznal ma, oslovil ma menom a povedal, že sa teší na koncert.

Vchádzame do klubu. Pódium má asi 5×3 metre. To všetko pre tri kapely: KoMaRa, oRk a Twin Scapes. Ledva som sa zmestil na pódium, vzadu v rohu. Zvukovku sme nemali a KoMaRa nehrala koncert od júla 2015. Carmelov gitarový aparát som nestihol nastaviť. Spustili sme koncert. Ľudia kričali, tlieskali, no ja som nevedel nájsť použiteľný zvuk gitary. Stredy, výšky… žiaden tlak. KoMaRa nemá basu, tak mám podladenú gitaru a snažím sa pokryť basové frekvencie. Celý koncert som so sebou bojoval. Po vystúpení som šiel za Patom, že na ďalši koncert potrebujem byť s gitarovým aparátom aspoň desať minút sám, hrať si a nastaviť ho. Nájsť zvuk, aby som sa cítil na pódiu dobre. Aby som nehral na tridsať percent. Mrzelo ma to, lebo Colin bol celý koncert pri pódiu. Po tom, čo som pre neho nahrával gitary, som ho chcel na živo zaujať. No keď človek veľmi chce, tak občas príde božská moc a nedá sa …

Mám pocit, že som to posral. Ešte som sa o tom večer bavil s Patom a on mi hovorí, že to je moje ego. Mám to pustiť z hlavy, koncert bol super, akurát gitarový zvuk nemal tlak… On to nerieši. Užíva si koncert a ja robím všetko možné, len nie toto. Pripadám si ako masochista. Chcel by som mať všetko poriadne pripravené.

Nemám dve kombá v stereu ako som zvyknutý, a preto…………. ale ………… zas len vymýšľam, alebo sa vyhováram? Asi áno. Musím to vstrebať.

Vyspím sa z toho.

Sedíme v aute do Düsseldorfu. Zajtra hráme v Zoertermer v Holandsku. Veľké pódium a len dve kapely. Musím si pripraviť zvuk a dobrý odposluch.

Volal som s Jankou, je doma, má angínu. Davidko má salmonelózu. Barborka je ok. Dúfam, že sa nenakazí. Paolo sedi vedľa mňa a sem-tam mi pozrie do monitoru, no ničomu nerozumie. 🙂

Včera večer som jednonohého poprosil, aby nám dal dve pivá na hotel. Nevedel ich nájsť. Stále chodil s barlami strašne pomaly hore-dole po klube. Schody, sklady… aach…Až mi bolo trápne… Potom zistil, že pivo došlo. Usmial sa na mňa, zaprel sa
o jednu barlu, trocha v zdravej nohe pokľakol a pomaly, pomaly vystrčil pravú ruku. Podoprel som mu chrbát, pousmial sa a potriasol mi rukou.

Good night.

17. 2. 2016 / 11:11

Cestujeme z Düsseldorfu do Zoertermeer v Holandsku. Napísal som bratovi správu „Zoertermeer”, aby som mu pripomenul, že budem hrať blízko Haagu, kde teraz býva. Naposledy, keď sme s KoMaRa hrali v Prešove, tak „zablúdil” niekde
s kamarátom. Napísal som na všetkých jeho deväť čísel, čo som mal v telefóne. Nemecko je pekná a bohatá krajina. A drahá krajina. Polievka za osem eur.
V podstate jem na obed len polievky, možno sa mi podarí zhodiť pár kíl, ktoré som nabral počas zimy.

Včerajšia cesta trvala desať hodín. Bolo to náročné. V aute máme niekde dieru a fúka mi rovno na nohu. Bolí ma trocha koleno. Prikrývam si ho koženou bundou.

Dnes ráno mi volala Janka. Bola s Barborkou na očnom. Musí nosiť okuliare. Cítim výčitky, či to nespôsobilo časté pozeranie rozprávok, pozeranie tabletu… Mohol som to asi na začiatku zatrhnúť. Chcem byť najlepším rodičom, akým len dokážem byť. Videl som, že pozerá rozprávky po anglicky, rieši rôzne rébusy. Mal som pocit, že čas trávi správne… Beriem ju každý deň von, prechádzame

sa, rozprávame. Neviem, možno to nie je moja vina, možno má vrodenú vadu? Nevšimli sme si to, až sestrička na preventívnej prehliadke.

Napadol mi lm Návrat Andreja Zvjaginceva…. Otec sa vráti po dvanástich rokoch domov. Chlapci vyrastali celý čas s matkou a babkou. Vezme ich na výlet a celú cestu je na nich veľmi tvrdý. Vidieť, že menší chlapec je trocha rozmaznaný a vyžaduje si pozornosť. Je upätý na matku. Starší syn s otcom väčšinou súhlasí, až kým ho otec párkrát neudrie. Napríklad je tam scénka, kde menší stále chce loviť ryby. Otec zastaví auto pri rieke, vyloží ho aj s udicami a nechá ho tam. Na chlapca sa leje dážď celý deň, až do večera. Ostal tam sám… Otec sa vrátil až večer, chcel mu dať príučku a niečo ho naučiť, ale ostala z toho len nenávisť. Keď je malý drzý, tak tiež jednu dostane. Potom si človek v zrelom veku môže uvedomiť, že svojim rodičom v spomienkach krivdil. Nemuseli byť zlí ako sa zdalo, chceli len dobre…. Chceme dieťa brániť, vsugerovať mu naše skúsenosti, čo môže byť veľká blbosť. Ale ako nájsť správny spôsob ako dieťa pripraviť na prežitie vo svete? Je to vo väčšine prípadov pre rodičov horúčka, ktorá nikdy neprejde.

Keď sa vrátim domov, už ma Barborka privíta pravdepodobne v okuliaroch. Ach! Šesťročné dievčatko….Je to zároveň aj zrkadlo pre mňa, aby sme viac trávili čas klasickými spoločenskými hrami.

Chcel by som, aby tancovala, venovala sa športu, umeniu. Okuliare môžu prekážať. Mohol by som zájsť, keď sa vrátim, za lekárkou a opýtať sa, z čoho to môže byť. A čo keď mi povie: „Tablety, telky, počítačový zrak…” Fuck! Ťažko povedať, kde je pravda a kde je chyba.

Niečo preto robiť budem. Či to bude dobré, alebo zlé, zistím, až keď to urobím. A nech to dopadne akokoľvek, svoj význam si to časom nájde.

Ale aj tak … čo je to oproti jednonohému mužovi!

18. 2. 2016 / 09:51

Sme na ceste do Karlsruhe v Nemecku. Cesta má trvať šesť hodín plus nejaká zápcha, obed, čúranie a tankovanie. Cestujeme z posledného koncertu v Zoetermeer. Inak to bol super klub, super aparát, šatne, servis, zvuk. Ešte stále bojujem so zvukom gitary. Carmelov aparát mi vôbec nevyhovuje. Skúšam ako skúšam.. Je dosť tvrdý. Navyše

si aj uvedomujem, že mi odišiel overdrive pedal a zamenil som ho s distortion pred turné v Prešove. Takže to tomu metalovému zvuku, ktorý nechcem, trošičku pomáha. Skúšam si nastaviť v Abletone plugin na simuláciu gitarového aparátu, čo mám
v Prešove. Ak dôjdeme včas a stihneme aj zvukovku, tak to vyskúšam. Vačšinou len zapojíme káble a rovno hráme. Ešte musíme pripravovať stolík na predaj tričiek a CD.

Včera sa hralo lepšie. Pat sa smial počas koncertu. Hneď po koncerte sme šli
s Paolom predávať. Počas koncertu tam stál Colin a predával KoMaRa CD. Sranda. 🙂 Predali sa aj moje sólové cédečka (The Son, Equation of Time),
CD The Blessed Beat a KoMaRa.

Pred odchodom na hotel si boli niektorí kúpiť v co ee shope marihuanu. Ja sa toho nejak bojím. Na jednej strane viem, že mám veľký problém sa uvoľniť, stále niečo riešim a premýšľam, nekoncentrujem sa, myslím na blbosti… Ale keď vidím tie ksichty, keď sa zhúlia, tak som rád; že vraj keď sa smejem ja, podobám sa na Jacka Nicholsona v Shinning. Občas skúšam teóriu Mijamota Mushahisho: zatvoriť oči a predstaviť si vtáka ako lieta na oblohe. Nespustiť z neho zrak. Jeho myseľ to upokojilo a bol pripravený na boj… Takto by som si mal uvoľniť myseľ. No nedarí sa mi to. Stále ma niečo vyruší a vták zmizne.

Holandsko je veľmi pekná krajina. Fascinuje ma, že pri dvoch stupňoch Celzia sú všetci na bajkoch. Ja v Prešove plačem, že budem chorý, kým nie je aspoň dvanásť stupňov. Brat nebol. Bude na to mať nejakú teóriu…

Pri slove „teória” mi napadol starý experiment. Sadli sme si dvaja, traja a každý napísal vetu. Aká mu len napadla. Potom ju zakryl a pod jeho vetu napísal ďalší svoju vetu. Keď sme ukončili stranu, tak sme si to prečítali. Veľmi zaujímavé veci vznikali. Mám tu Bergmana. Vyberiem päť viet. Každú z každej piatej strany:

Když jsem se v červenci 1918 narodil, měla matka španělskou chřipku a já jsem byl skoro na umření, takže mne v porodnici pro jistotu narychlo pokřtili.

Posadil jsem se vedle ní a ujistil jsem ji, že za otcem pochopitelně zajdu, že lituju toho, co jsem řekl, a že ji z celého srdce prosím o odpuštení.

Druhý den za mnou stála celá třída a všichni si ze mne utahovali.
Na víčku sme se dočetli, že se lm jmenuje Frau Holle.
Hodiny začnou odbíjet, pozlacené děvče tančit a chlapec hrát, nahá dáma otoči hlavu a kývne na mne.

Ešte mi napadlo. Jednonohý muž mal dokonca aj okuliare…. Možno to mal od detstva a vrodené.

20. 2. 2016 / 11:10

Cestujeme z Badenu zo Švajčiarska. Včera výbornýýý koncert. Úplne plný klub. Šli sme na pódium a ľudia pískali a kričali… Paráda… Človeku to hneď dá energiu a odvahu. Počas koncertu som sem-tam zahliadol Colina ako chodí okolo stánku s CD a predáva. Koncert sa fakt podaril. Pat sa usmieval. Dohrali sme, rýchlo sa zbalili a šli s Paolom predávať CD. Aj oRk hrali lepšie. Plná sála je plná sála…

Museli sme si prenajať extra auto v Nemecku. Zastavili nás policajti. Zobrali nám pasy a vyzvali nás, aby sme šli za nimi do najbližšieho mesta. Bolo to
po koncerte v Holandsku. Hneď im napadlo, že pašujeme trávu. Ak niekto v aute niečo mal, tak to hneď dávali mne, sedel som totiž za šoférom a policajná kamera ma nemohla vidieť. Ja, čo nehúlim, si to ešte zlíznem … Začali sme všetci v aute fajčiť (čo bolo brutálne zakázané od agentúry), aby sme potlačili možný zápach marihuany. Policajti zastavili a navigovali nás na váhu. Zistili, že sme prekročili váhu o jednu tonu! To je nevýhoda tourbusu do 3,5 tony, lebo len kapela s autom majú takmer 3,5. Aparát, mix, atď… Čakali sme obrovskú pokutu, no nakoniec to bolo len 160 euro s podmienkou, že si prenajmeme ešte jedno auto. Je to náklad navyše.
S Paolom máme peniaze len z CD a tričiek. Platíme si sami ubytko. Máme pred sebou ešte štyri koncerty. Posledný v Kolíne nad Rýnom, sa zrušil. Prebookoval som si letenku a priletím o deň skôr. Dnes hráme v Ahlen v Nemecku. Sedemhodinový prejazd. Cestujeme od rána. Včerajší koncert mi dodal energiu a chuť. Také turné nie je sranda, je to veľká škola. Byť s Colinom a Patom v aute toľko dní… Vidieť ich ako pracujú. Inšpirácia každý deň, a ako hovorím, škola po všetkých

stránkach. Uvedomujem si, že som o tom vlastne stále sníval. Keď sa to už deje, tak si to človek zrazu až tak neuvedomuje. Je to šťastie a odozva po rokoch práce.

Pat chce začať nahrávať nový KoMaRa album v marci. Potom bude mať čas až v marci 2017. Mám čo robiť, musím nahodiť demáče.

22. 2. 2016 / 04:33

V Londýne sme hrali vo veľmi známom klube Underground. SBS-kár bol veľmi nepríjemný. Ak nevidel visačku „artist”, keď som šiel do šatne po kapelu, stlačil mi ruku. Myslím, že aj na Pata vybehol. Bol to opäť fofr. Klub k nám dal ešte ďalšie tri kapely. Takže päť kapiel na pódiu.

Zvukovka na kapelu päť minút a koncert tridsať minút. Vôbec som nepočul , čo hral Paolo a ani Patove elektronics. Ale hrali sme ako o dušu. Mali sme celé tour svojho zvukára. Vedel, čo má vpredu robiť. Je to škola hrať v takých podmienkach.
Klub bol plný a po koncerte sme predali veľa cédečiek. Stál pri mne taký starší pán
a opýtal sa ma:

„Ako to robíš, tie zvuky?”

Pýta sa ma na to veľa ľudí, tak som len tak odvetil, že „normálne”. Prišiel ku mne Pat a hovorí:

„David, tak toto je David Cross z King Crimson.”

Zamrzol som a začali sme debatovať odznova. Veľmi, veľmi milý človek.

Zo srandy som napísal na fan page Stevena Wilsona, že hráme v Londýne. Odpísal mi! „Neskoro si mi dal vedieť, bývam dosť ďaleko.”

Steven a Pat sú dobrí kamoši. Tešil som sa, že mi odpísal. Poslal som mu pred pár mesiacmi do P.O.boxu moje CD a CD KoMaRa. Dokonca mi odpísal, že sa mu to páči a stále hľadá zaujímavých muzikantov.

Hotel sme mali hodinu a pol z miesta koncertu. Skoro vôbec sme nespali. Hneď ráno presun pod morom do Belgicka. Pred tunelom vidím biele útesy. Niekde tu by mal bývať Warren Ellis.

23. 2. 2016 / 11:14

Meškali sme. Bol to stres. Dve autá. Promotér bol nahnevaný. Belgický koncert nič moc. Nedarilo sa. Hrali sme bez chyby, no žiadna energia. Nešlo to. Ľudia stáli a aj tlieskali, ale niečo bolo zlé. V duchu som si vravel: dobre, že tu nie je niekto známy… dobojujeme a ideme predávať CD počas koncertu oRk. Možno sa to zdá len mne?
To moje ego, ako vravel Pat po prvom koncerte? Po tretej skladbe vidím pod pódiom Julie Slick, basgitaristku Adriana Belewa. Skoro som zamrzol a zabudol, čo mám ďalej hrať. Začala natáčať video na telefón a fotiť nás. Zúfalo som sa snažil nájsť niekde v sebe ten zápal, aby sme hrali lepšie. Nedarilo sa. Počas koncertu v hlave samé blbosti – určite to ukáže Adrianovi… „Tak toto je ten David, čo si ho toľko chválil, Pat? Nič zvláštne … ”

Po našom vystúpení sme šli s Paolom predávať CD. Hral oRk. Julie šla okolo nás, ale na prvýkrát som ju neoslovil. Potom ešte raz a ešte raz. Bola aj dosť
v nálade. Vravím si: ešte raz pôjde okolo a idem na to… Stalo sa. Prišiel som k nej, pozdravil a opýtal sa, čo tu robí. Povedala, že sú na turné s Belewom a majú voľný

deň, tak si dali so šoférom dve hodiny jazdy a prišli na nás pozrieť. Adrian ostal v hoteli. Dobré pre mňa.

Konečne pospíme aspoň päť hodín.

25. 2. 2016 / 05:30

Včerajší a zároveň posledný koncert v Kolíne bol dobrý. Večera, pitie, jedlo. Dokonca sme hrali v koncertnej sále strednej školy. Veľa sme sa posledné dni rozprávali
s Colinom. Colin hral roky so Stevenom Wilsonom v Porcupine Tree. Posledná správa od Wilsona mi stále vŕtala v hlave. Napísal som mu na facebook ešte raz:

„Ahoj, Steven, ak budeš chcieť, kúpim si letenku a prídem za tebou. Môžem ti ukázať ako pracujem s gitarou. Ak ťa to zaujme, tak by som pre teba mohol niečo nahrať.”

Odpoveď bola rýchla:

„Help me, David, vyrážam na dlhé turné, ale keď sa vrátim a budem mať nejaké demá, tak sa budem snažiť spomenúť si na teba.”

Počas koncertu oRk som to preposlal Patovi, bral som to ako dobrú správu. Bol som v šatni sám. Pat došiel, pozrel do mobilu, prečítal si to a dosť razantným spôsobom mi povedal, že tlačím na pílu a nemám Stevenovi písať. Steven sa už Pata pýtal, kto som a spomínal, že mu píšem. Mrzelo ma to… Mali sme s Patom dosť nepríjemnú výmenu názorov. Nemohol som kvôli tomu spať.

Ale stále cítim, že mám Stevenovi čo ponúknuť. Čítam s ním rozhovor a pôsobí na mňa ako naozaj otvorená hlava. Ráno mi Pat povedal, že nemohol kvôli tomu,
čo sa večer dialo, spať. Mám robiť ako cítim. Keby som netlačil na pílu, tak neexistuje

ani KoMaRa. Samo by sa to nestalo. Som, odkiaľ som. Nie je to jednoduché, musím sa veľmi snažiť. To isté Gergő Borlai.

20. 4. 2016 / 18:13

Písal mi pred pár dňami Pat, opýtal sa, že ako sa mám. Mám sa dobre, som
s malou vonku a budem v Prahe vystupovať so SpitFire company a francúzkou tanečnicou Cecile de La Costa. V ten istý večer tam bude hrať v Karlíne Wilson. Pat odpísal:

„Chceš sa s ním stretnúť? Napíšem mu?”
„Nie, Pat, to v žiadnom prípade, zasa bude problém.”
„Nebude, budete v tom istom meste. Bavili sme sa o tebe, si zaujímavý hudobník z Východu a snažíš sa dostať von.”

Pat mu napísal a Wilson odpovedal, že ešte netuší, aký bude v Prahe plán. Zobral som so sebou vinyl KoMaRa. V Prahe som stretol Jakuba Tirča a Valéra Dugasa. Obaja šli na Wilsona. Valér ma v mojom úmysle podporil, nabral som odvahu a po obede šiel na Karlín. Zbadal som Wilsonov tour bus. Zaklopal
na dvere. Otvoril mi veľký potetovaný chlap:

„Čo tu chceš?”

„Aaaaaaa, ja hrám s Patom Mastelotom z King Crimson, máme kapelu KoMaRa a obal nám robil Adam Jones z Tool.”

„Aaaa, Pat, jasné! ”
„Mám tu vinyl pre Stevena, je tu?”

„Žiaľ nie, je niekde v centre …”
„Ok, tak mu ho tu môžem nechať?”
„Jasné, dám mu ho na sedadlo, maj sa.”
Na ďalší deň mi písal Pat, že ma pozdravuje Steven a ďakuje za vinyl. Škoda, že sme sa nestretli. Tak som to teda ešte raz vyskúšal a nechávam to naňho. Ak si na mňa pri nových demáčoch spomenie, tak to bude super. Urobil som všetko, čo som mohol…

8. 5. 2016 / 23:59

Sedím s Jankou na balkóne, popíjame vínko a rozprávame sa. Zvoní mi telefón (video hovor) Je to Gergő Borlai. Presťahoval sa do L.A. Má narodky a hovorí mi:

„Sedím na WC, hrám Angry Birds, zvoní mi telefón, dvihnem ho a ozve sa: Hey, tu je Steve Vai!”

Volá Gerga na turné.

Oplatí sa makať a ísť za vecou, byť na šťastie pripravený a nebáť sa občas pritlačiť na pílu….?

9. 6. 2016 / 14:05

Napísal mi Steven Wilson. “Tvoj email David?”
Prišla skladba Song of I a text “Lets try you on this David…”