26.10.2018 08:35
Na Palm jazz festival v Gliwiciach sme vyrazili o deň skôr (Jano bol v Krakowe pozvaný na koncert a mal aj stretnutie so Zbigniewom Preisnerom). Dúfam, že Arve príde, a že je už v poriadku. Mám aj plán B, sólo koncert, no sólové koncerty nemám rád. Som pri nich na pódiu sám a čas ide veľmi pomaly. Naposledy ma zachránil Erik Truffaz.
Jano bol pre mňa už o 6:00 ráno. Vstal som o 5:30. Bolo to celkom ťažké, pretože som večer vypil niekoľko pív a s Jankou sme si doma dali rituálne piatkové víno. Celú cestu do Krakowa sme s Janom debatovali o muzike a možnej budúcnosti. Vyzerá to naozaj komplikovane. Muzikanti dnes musia veľa hrávať. CD sa predávajú poväčšine na koncertoch. Spotify a podobné streamy platia za prehrávania veľmi malé sumy (v lepších prípadoch, niekoľko desiatok eur a v najlepších pár tisíc). V týchto časoch je asi najlepším zákazníkom hudobník. Zaplatí štúdio, mastering a mix, zaplatí grafika, zaplatí výrobu CD a SOZU. Ak má šťastie, tak to urobí vydavateľstvo, ktoré je potom, pochopiteľne, stratové (alebo nula až malý zisk). Po tom všetkom ešte platí reklamu v časopisoch, propagované linky na sociálnych sieťach a zaplatí Spotify a ostatným stramingovým servisom, aby tam dostal svoje nahrávky. No a musí urobiť dobré video, aby ho chceli ľudia zdieľať a lajkovať. Nemáš lajk, nemáš videnia, si lúza (toto mi povedal jeden mladý hudobník). Zvláštne rozmýšľanie…
Ja mám práve rád neopozerané veci, príbehy pre mňa nových, zaujímavých, a hlavne, inšpirujúcich ľudí (teda lúzu).
Ale vraj pokojné more nevychová dobrého námorníka…
V Krakowe sme sa ubytovali U PANA COGITO. Veľmi príjemné ubytovanie blízko Wavelu a ICE arény, kde sme mali ísť večer na festival Bukowina. Zaparkovali sme a Jano ma zobral do Muzea Narodowego, kde je vystavený Da Vinciho obraz Dáma s hranostajom. Prvý krát v živote som videl svetové dielo takto naživo. Čierna farba v pozadí je neskutočná. Vyzerá ako nejaký prírodný materiál. Zdalo sa mi nemožné takúto čiernu namiešať.
O poschodie nižšie sme navštívili trvalú výstavu . Neskutočné množstvo diel, od nábytku, divadelných scén Stanislava Wyspianskeho. Maketa a plán rekonštrukcie hradu Wavel. Divadelný hry, vitráže, … Koľko toho tento človek za jeden život stihol!
Zbigniew Preisner
Pozreli sme si ešte niekoľko kostolov a dobre sme sa najedli. Potom sme vyrazili na stretnutie so Zbigniewom Preisnerom. Stretli sme sa na hlavnom Rynku v reštaurácii Loza. Prišiel so svojou asistentkou. Pozval nás na kávu a začal sa s Janom rozprávať o vydávaní svojich projektov. Samozrejme, téma sa neobišla bez Spotify a Itunes a bez streamingových služieb. Je to pliaga aj pre tak veľkého a známeho skladateľa ako je Zbigniew. Vravel, že plyty (CD) predáva len na koncertoch. Digitálny predaj klesol o 90%. Má obchod na svojom webe. Oslovil Jana Sudzinu z Hevhetie, odporučil mu ho Adam Baruch. Mal som veľkú radosť a bol som na Jana hrdý ako v poľštine komunikuje. Zbigniew položil na stôl nezmastrované CDs, Jano si ich má vypočuť a rozhodnúť sa. Zbigniew nám porozprával o svojom štúdiu blízko Krakowa. Má tam NEVE mixpult a takmer všetko, čo má v štúdiu David Gilmour. Zbigniew spolupracoval na jeho posledných dvoch albumoch. Povedal, že ak budem niekedy pri Krakowe, mám sa ozvať a prísť sa pozrieť k nemu do štúdia. Povedal, že tam nahráva len on. No napriek tomu vo mne tkvela myšlienka ísť k nemu niečo nahrať, napr. gitary (všetky čo mám), alebo požičať mikrofóny. Poslal som asistentke email s linkom na môj web. Na ďalší deň mali cestovať na Rodos, kde majú druhý domov.
Vyfotili sme sa a rozlúčili. Veľmi milý človek.
Večer pred spaním som si vypočul jeho aktuálnu tvorbu. Je to veľmi citlivý skladateľ, pozorný v detailoch. Navyše nemá žiadne hudobné vzdelanie. Je naozaj veľké, keď sa spoja dobrý režisér s dobrým skladateľom a roky spolupracujú, ako to má on a Kieslowski.
Doma ma čaká na stole nový film o pravoslávnych mníchoch v Ukrajinskom Ľvove.
Festival Bukowina
S Janom sme navštívili pár kostolov a vybrali sme sa do Centra Kongresoweho ICE na festival Bukowina. Šlo o ľudovú tvorbu. Bol som najprv veľmi skeptický a vnútorne rozhodený, že to musím absolvovať. To, čo sa deje na Slovensku s folklórom v posledných rokoch, je otrasné a degradujúce (myslím prieniky do komerčnej hudby). Zrazu každý vo svojej „slovensko – anglosaskej popovej“ hudbe objavuje doteraz asi utajované ľudové korene. Postupne sa k nim v rámci tvorby priznávajú skoro všetci (od odvážnejšieho postupne po menej odvážnejších). Nič proti prienikom a tradíciám, no priživovanie je niečo iné…
Je mi to vlastne jedno, skôr je nepríjemné, keď niekto, kto nemá absolútne žiaden prehľad o hudbe, a navyše, jej kvalitu posudzuje podľa všeobecného vkusu a videní, dáva za príklad tieto rôzne, a niekedy aj dosť zábavné zoskupenia.
“Takto má vyzerať kultúra! Kultúra ma zabávať ľudí! Pozri sa koľko majú videní atď…“
Je to neskutočne povrchné.
Šialene veľa videní má aj rozbaľovanie Kinder vajíčka, jedenie čipsov a podobne.
Ľudia to chcú, ľudia to majú.
Festival otvoril rozprávač, ktorý zatrúbil na obrovskej trúbe a v poľštine vysvetlil, z čoho sa bude prvé vystúpenie skladať. Šlo o goralskú svadbu. Ženích a nevesta z rôznych regiónov. Tanec, ľudová hudba, spev, slávnosť, bitka…
Uvádzač v kroji opustil pódium a na scénu prichádzajú traja chlapi. Veľmi hlasno spievajú. Za nimi sa otvorila obrovská scéna, na ktorej bolo asi 60 až 80 ľudí. Stoly, jedlá, pálenka…
Veľmi ma zaujala autenticita predstavenia. Ľudia za stolom spievali v úplne inom rytme a tónine pieseň, ktorú hral ľudový súbor o 10 metrov ďalej. Vznikla tak naozaj situácia ako na svadbe. Za stolom si ľudia spievajú a na opačnej strane miestnosti hrá úplne iná hudba. Bola aj bitka, redový tanec… Po predstavení vybehli medzi publikum herci v krojoch a ponúkli nás pohárikom domácej pálenky a jedlom. Veľmi sa mi to celé páčilo. Žiadne hranice medzi pódiom a publikom. Bol som veľmi milo prekvapený. Skvelá produkcia. Najmä tie dve hudobné pásma, ktoré šli paralelne cez seba.
Po tomto vystúpení prišiel na pódium huslista Stanislaw Slowinski a Marek Mos a Orkiestra AUKSO. Výborne zaranžované vystúpenie, hlavne bez prerábok starých a otrepaných ľudových motívov. Na konci koncertu prišli na pódium členovia Goralského ľudového súboru a pripojili sa. To bolo úžasné. Tak si predstavujem doslova velebenie ľudovej hudby. Videl som niečo originálne, kontrasty priamo na pódiu. Chlapi v krojoch a chlapi v oblekoch. Neskutočne milé a silné. Jednoducho to malo obsah, hodnotu a oslavovalo to tradície a folklór.
S Janom sme vyrazili na Rynek, dali sme si guláš a pivo (nájsť dobré pivo v Poľsku je výhra) a šli sme spať. Veľmi som to potreboval. Ráno sme vstali a do detailu sme rozobrali festival Bukowina. Jano je chodiaca encyklopédia. Je neskutočné, že toto všetko so mnou absolvuje. Šoféruje auto a popri tom mi dáva neustále nové podnety, rozširuje moje obzory.
Gliwice
Ráno sme sa naraňajkovali a vyrazili sme do Gliwíc. Cesta bola krátka. Privítali sme sa s Arvem pred hotelom Royal a Jano nás zobral na exkurziu pod Gliwickú rozhlasovú vežu. Tam sa kedysi odohrala operácia Himmler. Nemeckí vojaci vydávajúci sa za Poliakov prepadli nemeckú stanicu a odvysielali do éteru, že stanica je v poľských rukách. Celá akcia mala slúžiť ako zámienka pre útok na Poľsko. Obrovská 111 metrov vysoká veža vyrobená z dreva. Najväčšia drevená veža na svete.
Naobedovali sme sa a Arve opäť vytiahol tému “Čo ďalej s hudobným biznisom…”. Spotify platí haliere, a to má Arve 170 000 mesačných poslucháčov. Je to obrovské číslo. Arve tiež skonštatoval, že dnes sa už len hrajú koncerty (no honoráre nemá naozaj zlé). Sám nie je v dobrej zdravotnej kondícii a nevládze. Chcel by byť viacej doma.
Prestávam sa čudovať tej folklórnej móde na Slovensku. Asi je to spôsob ako prežiť.
Ja si pôjdem ďalej svoje.
Presunuli sme sa na zvukovú skúšku. V šatni sme si dali pohár vínka a o 19:15 sme začali koncert. Sála bola takmer plná (cca 160 ľudí). Koncert som začal ja, Arve sa postupne pridával. Vzájomná inšpirácia, vyšlo to. Hrali sme vyše 70 minút. Po koncerte sme dostali kvety a zažili sme standing ovation. Bol to podľa mňa najlepší koncert, ktorý som s Arvem odohral.
Jano nás pozval na drink. Arve mi navrhol, aby som začal zhudobňovať nejaký silný príbeh. Počuje v mojej hre silné kontrasty… Mal by som spolupracovať s malým orchestrom, organom, gitarou. Nájsť nejakú tému, možno z histórie môjho okolia a zhudobniť to. Cíti, že by to bolo veľmi zaujímavé, „powerful“. Nikdy som v týchto súvislostiach nerozmýšľal. Dal mi do hlavy poriadneho chrobáka. Spojí ma s organistom a klávesákom zo Supersilent. Možno pripravíme niečo na rok 2019. Gitara a orgán, koncerty v kostoloch … To by mohlo byť veľmi zaujímavé. Zatiaľ sa ale musím venovať hudbe k filmu, čaká ma to doma…
Cesta domov a Košice
Ďalší deň sme si dali raňajky a rozlúčili sme sa s Arvem.
S Janom sme vyrazili do Prešova, doma sme vyložili auto a ja som šiel s kamarátom Mariánom Šoltésom do Košíc na koncert Tony MacAlpina. Hrá s ním Gergo Borlai. S Gergom sme sa veľmi dlho nevideli. Po koncerte sme si dali pivo, debatu o plánoch, o spoluprácach. Objali sme sa a rozlúčili.
S Mariánom sme odišli do Prešova, nočný Big Mac! Od Polnoci som si dal 37 hodín bez jedla.
Včera som mal 35 rokov a vyvrtnutý členok. Dnes do druhej robím na filme, potom budem táta a večer oslava.
Boli to veľmi plodné a inšpirujúce dni.
ĎAKUJEM JANO. (zase raz)
David Kollar's Diary 