Včera som sa podieľal na programe k 100. výročiu ukončenia prvej svetovej vojny v Gelnici. Sedel som blízko oltára na malom vyvýšenom pódiu, na opačnej strane oproti organu.
Pár dní pred tým bol u mňa v štúdiu Igor Cziel (organizátor) a priniesol mi scénar a texty. Veľmi milo ma týmto nápadom prekvapil, je to niečo originálne. Mal jasnú predstavu, ako predstavenie zrealizovať – 220 rokov starý organ a elektrická gitara…
11:30 ma z domu vyzdvihol Jano Sudzina a šli sme ku mne do štúdia na Požiarnickú ulicu naložiť auto (kombo, gitara, laptop, ruksak, guitalele). Vyrazili sme do Gelnice a prebrali výsledky volieb v naších mestách a v krajine. Prechádzali sme nádhernou krajinou od Cemjaty až po Gelnicu. Mám veľmi rád túto jesennú scenériu.
Do Gelnice sme dorazili pred 13:OO. Snažili sme sa bez GPS nájsť evanjelický kostol. Nepodarilo sa nám to, pretože nemá žiadnu vežu (Jozef II. dal povolenie postaviť ho no s podmienkou, že nebude mať vežu).
Zapli sme GPS a dorazili na miesto. Vyložili sme nástroje a začala generálka. Na organe hral František Beer, Igor Cziel čítal texty o vojne.
Podelili sme si s Františkom úlohy a prešli predstavenie. Program pozostával z veľkého plátna, na ktorom Igor premietal fotky, obrázky a komentoval ich predpísaným textom.
Predstavenie začalo krátko po 17:00. Nahral som s guitalele pomalý a dlhý loop, ktorý slúžil ako podklad počas úsadzania publika. Na Igorové znamenie som spustil krátku sólo skladbu.
Igor sa pripojil s prvou časťou programu a začali sme.
Bolo to veľmi silné. Celý čas na pódiu som myslel na minulosť. Kostol ma očaril, myslel som na ľudí, ktorí tu po celé tie roky chodievali, boli krstení, smútili …
Čo mám dnes za problémy ja a aké problémy mali ľudia vtedy. Otcovia a synovia na frontoch, v blate, … toky myšlienok počas predstavenia.
Predstavenie beží a gitara sa strieda s organom veľmi citlivo.
Igor začal čítať mená osobností vtedy žijúcich v Gelnici a mne sa tlačili slzy do očí. Hudobne som jeho čítanie podfarboval.
Prišla časť odovzdania vencov k pomníkom a krátka kázeň od evanjelickej farárky. Poukazovala na dobu vtedy a dobu dnes. (Cítil som sa ako chlapec z filmu Ivanovo detstvo od Andreja Tarkovského, ktorý hľadí za bieleho dňa s matkou do studne a hľadajú hviezdu).
Do toho hrá 220 rokov starý organ. Neskutočná situácia. V kostole vidím rómsku matku s deťmi, vidím starých aj mladých ľudí, čas, ktorý sa tu podpísal. Dozvedám sa, že zvony majú mená, odkazy, …
Na záver prichádza moja skladba Beyond the iCloud z albumu Illusion of separate world, ktorú tento krát hráme v zložení gitara a orgán.
Na pozadí beží krátky film obyvateľov Gelnice z prvej svetovej vojny a obdobia po nej (posledná časť predstavenia).
Je koniec. Poklonili sme sa. Prišla k nám pani v klobúku a povedala, že vo filme spoznali s rodinou pradeda a začala plakať. Podala nám ruku a odišla.
Veľmi silné momenty.
Nepamätám, kedy som bol takto dlho v kostole (cca 10-12 stupňov Celzia).
Začalo to na mňa pôsobiť veľmi čarovne a začal som intenzívne myslieť na Bacha.
Ich ruf zur dir, Herr jesu Christ alebo Erbarme dich z Matúšových pašií. Tie skladby použil vo filmoch aj Tarkovsky. Vždy ma vedia dojať. Ich ruf zu dir mi Fero zahral na organe.
Rozlúčili sme sa, naložili auto a vyrazili do Prešova. Cítim, že som po tejto udalosti o niečo iný človek. Doma som si sadol na gauč a chvíľu spracovával čo sa vlastne stalo…
Igor, klobúk dole! Bodaj by každé mesto malo takého Igora ako si ty!
Človeka, ktorý chce takto nezištne ukázať slepým obyvateľom v akom krásnom a historickom meste žijú (me).
Poznámky:
David Kollar's Diary 