20.3.2019
06:34
Na Radio Head Awards sme vyrazili z Prešova ráno o 5:3O.
Mali sme pár zastávok na pumpách. Mám občas šialenú chuť na Hotdog XXL. Do Bratislavy sme dorazili okolo pol jedenástej. Ubytovali nás v Slovenskom rozhlase. Vždy, keď tam zaparkujem do podzemných garáží, tak si spomeniem na hrozne nervózneho vrátnika, alebo ako povedal Tomáš “riaditeľa parkoviska”. Nieje to stále ten istý človek, ale povahovo – pracovné črty sa v tejto funkcii nemenia celé dekády.
“Kde máte kľúče??? Kde máte karty????”
“Nemáme, my sa ideme ubytovať!”
Zatvorí okienko svojho parkovacieho úradu a ešte stále máva nervózne rukami.
Na recepcii rozhlasu sme si vyzdvihli kľúče od izieb. Riaditeľ recepcie je dosť podobná povaha ako riaditeľ parkoviska.
Janku sme nechali na izbe a šli sme do NTC na zvukovú skúšku a generálku.
Všetko prebehlo hladko. Došiel aj ZDENo a dali sme si obed. Generálka trvala rovnako dlho ako celý program (myslím niečo do troch hodín).
Všetko prebehlo úplne hladko a v poriadku.
Program začal krátko po 19tej hodine večer. Usadili nás za stol č. 19. Sedeli sme tam s Tomášom, Jankou, Marekom Sálkom s Katkou a ZDENom a jeho manželkou. Pribehol aj Dávid Suchár, ktorý urobil pár skvelých fotiek.
Bolo to veľmi príjemné podujatie a úprimne ma ocenenie potešilo. Prekvapilo ma aj video poďakovanie Stevena Wilsona, kde mi na celú obrazovku blahoželal. Je to naozaj pohladenie na duši. Taká veľká úcta, prajnosť a vzájomná radosť, od tak veľkého hudobníka. Človek si v tom momente povie “má to zmysel! malo to zmysel, napriek tomu všetkému, čo ukazovalo, že to zmysel nemá a nemalo.”
U nás sa to veľmi nepraktizuje. Stretávam sa skôr s tým, že stále niekto vie niečo lepšie, prípadne sa so svojími mikro-skúsenosťami snaží poradiť a poučovať.
Stalo sa mi napr. v Mc Donalde, kde som bol s dcérou na zmrzlinu. Do detského kútika príde človek a hovorí mi pred dcérou:
“Daaaviiiid, ahooooj, gratulujem k úspechom, supeeer, všetko sledujem, paráááda.
Ako to všetko stíhaš, cestovať, filmy, divadlá, píšeš, nahrávaš, …. a gratulujem k oceneniu. No škoda, že je to menšinový žáner. Nepremýšľal si nad zmenou hudby?”
Je mi ľúto ľudí, ktorím chýba sebareflexia, nepremyslia si čo a komu hovoria. Je to taká prajnosť pomedzi zuby. Potľapkať človeka po pleci a stúpiť mu pritom na nohu.
“…gratulujem ti, ALE…
videl som ten film, dobrý, ALE ….
je super, že hráš s bubeníkom z King Crimson, ALE…
vraj vydávaš knihu, ako ja sa teším no, ALE…
ahoj, počul som KOMARU, akože super, ALE…”
Ešte ma napadla jedna story.
Starý pán, hudobník s dutníkom v ruke mi hovorí:
“David, mušiš mi višvetľic jednu vec. Jak sebe mohol po Guthrie Govanovi, co je masaker richli gitarista, ale masaker, ta jak sebe mohol Steven Wilson po nim vibrac tebe. Toto mi ti višvetľi teraz, bo ja nechapem temu!”
Ja si z toho už nič nerobím, no myslím si, že práve preto je tu veľa zbytočne zakomplexovaných šikovných ľudí.
Ale späť k Radio Head Awards.
Nenachystal som si žiaden príhovor, ale mal som v hlave ľudí, ktorým som chcel poďakovať. Keď som došiel k mikrofónu, tak som skoro všetky zabudol. Urobila sa mi v krku hrča a ťažko sa mi rozprávalo. Mal som aj stres z toho, že som mal hneď skočiť na pódium a hrať. Ľubo musel bezo mňa na pódiu pripraviť veci a to za dosť krátky čas.
S Tomášom sme odohrali 8min 4O sec. dlhý set. Po nás vystúpila Katarzia a program sa pomaly skončil.
Šli sme sa pozrieť na afterpárty do KC Dunaj, no bolo totálne preplnené. Stretol som tam chlapcov z Akustiky a Katarínu Málikovú. Nakoniec sme skončili v priľahlej vinárni a dal som si pár pív.
Bol to veľmi príjemný večer. Napísal som Stevenovi sms a poslal som mu fotku sošky.
Keď sme sa vrátili na ubytovanie (kde sme vždy pri príchode a odchode museli zvoniť na vrátnicu rozhlasu), nikto nám neotváral. Mal som už zlosť na toho “riaditeľa” vrátnice. Neviem či mu vadilo, že sme došli po polnoci, ale veď nie sme na internáte!
Obišli sme s Tomášom budovu a šli mu to vysvetliť. Povedal, že sa niečo pokazilo, no nakoniec to šlo. Asi nás chcel prehnať. Kretén….
Ďalší deň sme o 8:30 vyrazili do Prešova.
Raňajky na pumpe: (ja) Kapustnica a soté.
Bol to veľmi príjemný výlet a podarené podujatie.
Ďakujem za ocenenie, podporu a ďakujem Tomášovi Mutinovi, Ľubovi Krajňákovi, ZDENovi a Janke.
Teda ďakujem, ALE….
David Kollar's Diary 