CCA – 2010 ROK 
Scenár sme písali  spoločne s Michailom Vernerom (mladý ruský 16 r. kamarát a talentovaný režisér) niekedy okolo roku 2010. Mal som vnútornú túžbu natočiť film, kde poukážem nato, čo ma na ľuďoch najviac trápilo (aké naivné). Ak som rástol ja, prípadne som sa niečo nové dozvedel, myslel som, že sa mení aj moje okolie. Trápila ma realita, že ak vezmete Einsteina do krčmy tak tam z neho proste urobia hlupáka. Často som bojoval s týmto pocitom aj ja sám osobne. Pivo, nechcená práca, zábava a povrchnosť. V hudbe to bolo sektárstvo a tzv. “komunity”, musíš byť súčasťou komunity, inak nemáš šancu presadiť sa, zaujať, … vlastne, ako keby si ani nebol.
Natáčanie nás úplne zvalcovalo. Točili sme 7 dní v Kopytovskej doline u Ota Kandráča. Naučil som sa pri tomto procese strašne veľa o výrobe filmu, no potvrdil som si aj to, že robiť film je drahý špás a pánsky fígeľ. Bez peňazí to neide. Niečo sme zohnali od Michailovho otca, Mareka Sálku a Karola Schneidera.
Film dopadol nakoniec tak, že sme museli vypnúť zvukovú stopu a hrávam k nemu sólo koncerty. Zvuková stopa tam bola, no nakoniec sme neboli spokojný s rétorikou herca. Ivan bol skvelý a neskutočne inšpirujúci. Jeho príhody vo mne ostanú navždy.
Inšpirovala ma poviedka Dušana Mitanu – Ihla. Telefonoval som mu a dovil nám ju vo filme použiť.

R.I.P. Dušan a Ivan

 

Stretnutie je príbeh starca – spisovateľa, ktorý chcel meniť svet. Odišiel od rodiny do veľkého mesta, kde sa snažil byť v komunite ľudí okolo umenia. Život mu prebehol pomedzi prsty. Chýba mu prostý život, mrzí ho, že nevidel vyrastať svojho syna.
V časopise našiel zverejnenú poviedku svojho syna. Prichádza na rodičovskú chatu a snaží sa mu napísať list, v ktorom ho chce varovať…

 

(celý projekt – pokus omyl)

 

 

STRETNUTIE

v hlavných úlohach
Ivan Palúch, David Kollar, Daavid Kollaar ml.

scenár
David Kollar a Michail Verner

hudba
David Kollar

kamera
Jaroslav Val’ko

produkcia
David Kollar a Michail Verner

réžia
Michail Verner

 

—

EXT. LES, DEŇ

Vidíme polohustý les, strom pri strome, ale zas nie až tak hustý, aby nebolo vidno do dial’ky. Stromy sú zmiešané, rôzné. Je to proste typický les. Zdial’ky vidiet’ obrysy muža, ktorý ide smerom ku kamere pomedzi stromy. Počujeme zvuky lesa, vtáčiky. Ostré slnko presvitá cez pokojné stromy a muž sa čím d’alej tým viac približuje. Už vidíme aj čo má oblečené. Je to klobúk, košel’a, traky a na chrbte má ruksak. Stále sa približuje a minie kameru.

EXT. LÚČKA PRED CHATKOU, DEŇ

STARÝ MUŽ výjde z húštiny lesa a zastane pred lúkou, cez ktorú v dial’ke vidiet’ malú, drevenú chatku, na kraji lesa. Je unavený, mierne zadychčaný, ale pri pohl’ade na túto chatku, s ktorou ho spája minulost’, spomienky z detstva sa na jeho tvári objaví náznak úsmevu. Vykročí smerom ku chatke. Vidíme široký záber na chatku, lúku pred ňou a les, z ktorého vychádza starec a ide cez lúku smerom ku chatke. Ked’ ku nej príde, tak si ju začne obhliadat’. Chodí okolo nej z každej strany.

INT. CHATA, DEŇ

Vidíme šero zvnútra chaty, obrys dverí, okno zakryte záclonami. Počujeme zvuk štrngajúcich kl’účov. Starec otvorí zámku, ktorá zaškrípe. Otvorí dvere, avšak na druhý krát, lebo sú zhrdzavené a na prvý potisk to nejde. Ked’ ich otvára, tak strašne vŕzgajú. Otvorí dvere, vyberie kl’úče a zasunie si ich do vrecka. Jemne, ale zretel’ne sa nadýchne a vôjde dnu. Zloží klobúk a ruksak na gauč pod oknom (po pravej ruke). Pokojne, bez spechu. Nato si pokojne okom prezrie chatu. L’ahne si na zem, vel’mi pomaly. L’ahá preto, aby sa zžil s chatou, s miestom najväčšieho pokoja. Vidíme ho ležat’ od hlavy po pás. Leží so zavretými očami cca. 30 sekúnd. Počujeme jeho dych. Nato otvorí oči a pomaly sadá do sedavej polohy. Vidíme kúsok lúky cez otvorené dvere. Posadí sa chrbtom ku kamere, ale nie tak, že mu vidíme zatylok hlavy, ale tak, že smeruje ku profilovemu natočeniu hlavy. Potom ako si sadne, si rukou upraví vlasy na zátylku. Potom si z pravého vrecka vyberie tabak a fajku. Naplní fajku tabakom, vyberie zápalky a ide si zapálit’. Prvá zápalka sa sfúkne, on ju strčí do krabičky, vytiahne d’alšiu a tou si zapáli. Taktiež ju strčí do krabičky, odloží krabičku a začne pot’ahovat’ z fajky. Premýšl’a, očami krúži po priestore okolo neho. Fajčí chvíl’u, nato sa pomaly postaví, natiahne (kamera ho sleduje) a výjde von pred chatku, kde chvíl’u stojí a dofajčieva fajku.

 

EXT. PRED CHATKOU, POPOLUDNIE

 

Vidíme starca, ako spoza chaty gúl’a peň. Záber je širší, vidíme chatu, dvere a priestor pred ňou. Potom, ako prigúl’a peň, ide do chaty po sekeru. Začíína rúbat’ drevo.

 

 

EXT. LES PRI POTOKU, POPOLUDNIE

Prichádza cez les ku potoku a naberá vodu do vedra.

 

EXT RÚBANISKO PRED CHATKOU, NESKORÉ POPOLUDNIE-ŠERO

 

Starec prichádza ku chatke s vedrom. Vchádza dnu. Kamera zostáva pred chatkou. SM je chvíl’u dnu. Nato výjde von a vezme drevo z rúbaniska. Zanesie ho dnu a zavrie dvere.

 

INT. CHATA, VEČER

Starec skladá oheň v piecke, naberá vodu z vedra do čajníka a necháva varit’. Všade horia lampáše. Zoberie batoh a posadí sa za stolík. Batoh si položí na nohy a vyberá z neho písaci stroj, ktorý položí na stôl. Nato obálku, knihu a papiere. Batoh hodí na postel’. Psychicky sa začne pripravovat’ na písanie. Zoberie papier, natočí ho do stroja a ide písat’. Dlho premýšl’a. Dlho… Napíše pár slov. Prestane písat’ a podloží si ruku pod hlavu. Rozmýšl’a napíše d’alšie dve slová. Začne pískat’ čajník. Prestane písat’, vstane, ide mimo záber a počujeme ako si nalieva čaj. Vráti sa naspät’ s čajom. Pofúka horúci čaj, jemne sa napije a položí čaj na stolík. Znova dlho sedí s rukami na písacom stroji. Napíše d’alšie štyri slová, ale vel’mi pomaly a ut’ahane. Nejde mu a vyberie z kabáta fajku, naplní ju tabakom a začne fajčit’. Je ut’ahaný a sústredene premýšl’a. Zrazu vytrhne papier zo stroja, pokrčí ho a hodí do pece. Vidíme papier ako vzplanie, pomaly horí. V pozadí počujeme, ako ide starec ku posteli, skladá si nohavice, košel’u… všetko vŕzga. Ľahne na postel’. Oheň pomaly planie. Kamera sa začne otáčat’ po izbe, ktorá je preplnená horiacimi lampášmi a zastaví sa na spiacej starcovej tvári. Svetlo utíchajúceho ohňá v piecke sa zvíja na starcovej nepokojnej tvári.

 

SEN

Vidíme listy v obálkach, ako tečú potokom. Obálky majú svojho adresy, známky, sú rôzných vel’kostí.

INT. CHATA, RÁNO

 

Starec leží na posteli. Od hlavy po hrud’. Prirodzene sa zobudí. Do tváre mu svietí svetelný lúč. Vstáva z postele.

 

EXT RÚBANISKO PRED CHATKOU, RÁNO

 

Výjde vonku do pol pása nahý, spolu s vedrom s vodou (tou, čo zvýšila po včerajšku) a položí vedro na peň. Začne sa umývat’. Olieva sa vodou. Kamera slúži, ako zrkadlo nad umývadlom. Umyje sa a pohl’adom zastane na vode vo vedre.

EXT. LES, DEŇ

Chodí po lese a zvláča suché konáre. Široký záber.

 

EXT RÚBANISKO PRED CHATKOU, DEŇ

Prináša suché konáre k rúbanisku pri chatke. Odloží konáre a z pňa vezme vedro. Vodu vyleje a ide s vedrom k potoku.

 

EXT. LES PRI POTOKU, DEŇ

Starec prichádza ku potoku. Ide pomaly, s vedrom. Začne naberat’ vodu. Záber sa pomaly presunie na vodu a začne sa posúvat’ spolu s prúdom. Vidíme listy zo stromov, ktoré padajú do potoka a nechávajú sa unášat’ prúdom. Záber ide d’alej s prúdom až kým nenarazí na nohu chlapca (prízrak), ktorý hned’ nato opustí záber a tým rozvlní vodu v potoku. Zvuk vody sa ozve vel’mi hlasno a zvuky lesa stíchnu. Starý muž sa pomaly otočí smerom ku chlapcovi. Vidíme húštinu lesa, chlapca, ktorý do nej zájde. Zastaví sa a otočí na starca. Chvíl’u stojí, smutne hl’adí a nato zájde do húštiny. Tajomne.

 

EXT RÚBANISKO PRED CHATKOU, DEŇ

Vidíme široký záber (taký, ako ked’ starec po prvýkrát  prichádza cez lúku ku chatke). Nesie vedro s vodou ku chatke, prejde okolo rúbaniska, zájde dnu a je tam chvíl’u. Výjde von, zapal’ujúc si fajku a sadne na schodík a fajčí. Premýšl’a. Zrazu počujeme zvuk pískajúceho čajníka.

 

INT. CHATA, VEČER

Vidíme pariaci sa čajník. Starec ho skladá a naleje vodu do pohára. Príde ku stroju a položí čaj na stôl. Vedľa čaju má položený rum. V stroji ma rozpísaneú polovicu strany. Pokračuje d’alej (darí sa mu). Ťukot stroja neprestáva. Kamera však sleduje izbu. Vidíme, ako kamera ide okolo ohňa v piecke ku obrazu rodokmeňa na stene a na rodinnú fotku. Prechádza cez zapálene sviečky, ktoré zhasínajú. Zvuk neustáva. Sviečky zhasínajú aj v odrazoch zasklennej rodinnej fotky. Záber prejde na postel’, kde spí starec, ktorý ma výraz tváre síce nepokojný, ale predsa pokojnejší než minulú noc. Záber končí tým, že sa ozve zvuk vyberajúceho papiera zo stroja.

EXT RÚBANISKO PRED CHATKOU, DEŇ

Prší. Starec uteká s drevom pred dažd’om do chatky. 

INT. CHATA, DEŇ

Vbehuje dnu do chatky, premočený, s drevom. Položí drevo, zavrie dvere.

INT. CHATA, VEČER

Oheň praská, lampáše horia, starec píše. Píše, píše, píše… vstane, chodí plný múzy, zapáli si fajku, sadne si, píše d’alej. V pozadí počut’ búrku. Ako píše, tak sa zablýska a na stene sa zjaví silueta človeka v klobúku!!! Starec to nevidí, píše d’alej v silnom zápale. Ozve sa hrom, nato pomalé hrozivé zaklopanie, ktoré SM nepočuje. Ďalší blesk, tentoraz bez siluety. Starec prestane písať. Nato sa ozve d’alšie pomalé zaklopanie, kt. už počuje. Starec sa otočí, postaví so strachom v očiach. Zavrzgajú dvere… Zablýskne sa a na starcovi sa pretieni silueta postavy v klobúku. Vidíme záber na CUDZIEHO. Detail na tvár, na vynárajúce sa oči spod klobúka, z ktorého steká dažd’ová voda.

Vidíme detail na prestrašenú tvár starca.

 

            STARÝ MUŽ

              (vystrašene, rozklepane)

“K-kto ste, preboha?”

 

Žiadna reakcia. Cudzí vôjde dnu. Polodetail na zmočené nohy. Ide smerom ku piecke. Detail na starcovu hlavu, ako pohl’adom sleduje nohy. Zdvihne pohl’ad do úrovne očí a povie:

(CONTINUED)

“Čo tu hl’adáte?”

Cudzí zastane pred pieckou a hodí pomalý, vražedný periferný pohl’ad na starca, ktorý sa tvári vystrašene a nechápavo. Cudzí sa pohl’adom vráti naspät’ ku piecke, skloní sa a ohreje si ruky. Vidí tam horiace papiere, no na jeho tvári to nevyvolá žiadnú reakciu. Starec nevie ako má reagovat’. Cudzí si sadne a začne drzo, bez opýtania fajčit’ starcovú fajku, ktorá leží na stolíku. Najprv z nej vyklepe popol na dlážku a tak si do nej začne nakladat’ starcov tabak. Zapálii na dvakrát (presne ako starec, ked’ prvýkrát príde do chaty). Starec nevie ako reagovat’. Stále je v šoku. Pozrie na dvere, pomaly sa ku ním presunie a zavrie ich. Handrou, zavesenou nad pieckou začne umývat’ mokrú dlážku a umyje aj popol, ktorý vyklepal cudzinec. Nato zavesí handru naspät’. Teraz váha, či si má sadnút’….
Sadne si. Nevie, ako nadviazat’ debatu. Pozrie na čajník, vstane a naleje do nového pohára vodu pre cudzinca. Položí pohár pred neho, ale cudzí tomu vôbec nevenuje pozornost’. Sedí zahl’adený do jedného bodu s vážnym výrazom tváre. Starec sedí tiež a váha.

 

                  STARÝ MUŽ

“Dnes ale silno prší… Dajte si čaj, ved’ ste celý premočený…Aj ja som dnes zmokol, ked’ som znášal drevo do chatky.

Cudzí nereaguje. Starec chvíl’u sedí, nato sa postaví a ide mimo záber. Cudzí sedí sám a vôbec nevenuje pozornost’ starcovi. Mimo záber počujeme zvuk ako starec niečo hl’adá. Nato sa ozve:

                  STARÝ MUŽ

“Nechcete deku?”

 

Cudzí nereaguje. Starec vôjde to záberu. Posadí sa s dekou na kolenách a sedí. Obaja sedia. Starec si rozklepane vezme čaj.

                  STARÝ MUŽ

              (so strachom a neistotou)

“Odkial’ ste prišli?”

Posledné slovo zapije čajom. Cudzí nereaguje. Starec položí pohár, obhliada si chatu a opatrne sa začína rozhovárat’.

                  STARÝ MUŽ

      “Túto chatu som zdedil po otcovi… a ten… ten ju zdedil po svojom otcovi. Pôvodne to bol včelín v tvare šest’hranu, ale môj starý otec ho prerobil na tento štvorhran. Odvtedy sa tu nič nemenilo. Je to starý dom… Pamätám, ked’ som bol diet’a, už vtedy sa mi zdal starý…”

—Chvíl’u ticho—-

                  STARÝ MUŽ

          “Otec trval natom, aby všetko zostávalo tak, ako to bolo na začiatku. Bol presvedčený, že v starých veciach sa zachováva čas, že aj tie veci majú spomienky, že žijú samy o sebe… Ja som tomu, ako diet’a nikdy nechápal… až kým ma otec nezobral do svojeho rodného mesta. A tam… tam som uvdel starú, spústošenú budovu, ktorá stála uprostred vynovených činžiakov… a vyžarovalo z nej niečo… neopísatel’né. Nevedel som o tej budeove nič, ale predsa vo mne zanechala silný dojem. “

Cudzí je ticho. Starec tiež stíchol a chvíl’u pozoruje…. (Cítime uvolnenie napätia.)

STARÝ MUŽ

“Ja som tu sám už tretí deň. Je tu kl’ud, pokoj. Denno denne zvláčam drevo z lesa, naberám vodu z potoka a po večeroch sa snažím písat’…”

Pauza. Záber sa začne pomaly približovat’ na starca. Vel’mi pomaly.

                  STARÝ MUŽ

              (odvážnejšie)

“A vy? Píšete… ? … alebo…..skúšali ste niekedy písat’? Nemyslím pohl’adnicu, alebo list…alebo… dobre… aspoň list”

Starec sa napije a je kl’udnejší. Začína sa vžívat’ do toho, čo hovorí, cudzinec, ktorého poloha je nemenná mizne zo záberu a záber sa približuje na starca.

                  

         STARÝ MUŽ

          “Dnes už nikto nepíše listy… L’udia, akoby si prestali uvedomovat’ vzdialenost’ medzi sebou.”

V tej chvíli sa kamera začne pomaly kamera presúvať cudzinca.

                  STARÝ MUŽ

         ” … Sú odosobnení.”

 

Starec sa uvol’ní, vezme fajku a zapalí si ju. Ked’ vôjde do záberu, tak akurát bude zapal’ovat’ fajku.

        STARÝ MUŽ

“Všeobecne sa l’udia menej stretávajú. Starí l’udia sa stretávajú, ale skôr preto, že nevedia čo iné majú robit’. L’udia, akoby ani nevedeli o prítomnosti nejakého intímnejšieho kontaktu, ktorý list obsahuje. A tak ako každá stará vec v tomto dome, tak aj list naberá časom väčšiu hodnotu, no a ja som sem prišiel písat’ taký list.”

 

Ozve sa buchot hodín. Starec pozrie na hodiny a zívne. Záber sa začne pomaly presúvat’ na cudzinca, ktorý spí. Nevidieť na ňom žiadne stopy emócii, dokonca ani ked’ spí. Záber sa vracia naspät’ na starca, ktorý taktiež spí. Záber pokračuje k oknu, v ktorom vidíme malého chlapca, ktorý sa usmieva. Hneď nato vybehne zo záberu.

EXT. POTOK SEN

Chlapcové nohy prebehnú po potoku, v ktorom plávajú listy, listy zo stromu, hračky, fotky, zhrdzavený písací stroj s horiacim papierom. Záber dlho sleduje tento potok.

INT. CHATA, NOC

 

Starec sa zobudí po sne. Cudzinec spí. Starec je neistý, nastáva v ňom akýsi osobný zlom. Vstane, zapáli si fajku, prechádza sa po miestnosti, zhliadne z okna, či tam niekto nie je. Otvorí dvere a chvíl’u stojí a pozerá von. Vidím záber, kde vidno malú chatku, ako sama svieti uprostred noci a na prahu dverí stojí starec. Zrazu, ako tak stojí s rukami vo vreckách, začne rozprávat’. 

    “Naivne som si myslel, že umenie dokáže menit’ l’udí. Že ich môže robit’ lepšími. Ale nie je to tak… L’udia sa nedajú zmenit’, nedajú sa prevychovat’. Nedokázali to tisícky spisovatel’ov predo mnou, nedokážem to ja, a nedokážu to ani tí po mne… umenie vie akurát priniest’ istý druh duševného pôžitku a istú hŕstku donutit’ rozmýšl’at’. Ale menit’? Keby sa to dalo, tak by sme za ten čas, čo existuje l’udstvo boli anjelmi. Lietali by sme po oblohe a nerobili nič iné, len sa na seba usmievali a boli št’astní. Ale umenie plynie z pocitu nešt’astia, úzkosti, zodpovednosti. Poodhal’uje chyby, ale nehovorí o tom ako ich napravit’. Miesto toho objavuje d’alšie chyby a d’alšie. V podstate to, že umenie nerobí z l’udí anjelov je jeho najsilnejšia vlasnost’. Kopec umelcov sa v túžbe po peniazoch prispôsobuje publiku a vytvára konzumné veci, ktoré nič neobsahujú. Umenia sa dokáže dotknúť ľudskej duše, no najprv ju človek musí mať. 

Starec sa prechádza po chatke.

“Ľudia nepotrebujú nič. Kedysi bolo všetko d’aleko, nedostupné… bežný človek nemal zdroj informácii, žil iba z toho, čo vedel, čo počul, čo prečítal, alebo čo mu povedal učitel’… Vážil si vecí ovel’a viac. A dnes? Ľudia majú všetko, všetko je všade, všetko je blízko…. A čo to s nimi urobilo? Nič!  Sú ešte hlupejši. Internet to ukázal. Majú všetko pod nosom, všetko čo len chcú… a vidíš čo to s nimi robí? Su ešte hlupejší a ešte uzavretejší. Aj slovo umenie sa menej používa, alebo je používané ako irónia. “Aha, umelec”.
Aké máš auto, aký máš telefón a kde chodíš na dovolenky. Nedopadneme dobre. Obetoval som umeniu celý život. A dnes to tak strašne l’utujem.”

Starcovi tečie slza

“Ostal som uplne sám. Dal som umeniu najväčšiu obäť… Môjho vlastného syna! Nevidel som ho vyrastat’, nebol som s nim keď ma potreboval. Bol som zahĺbený do pisania, menenia spoločnosti a pomenuvávania jej problémov…”

Nato prejde ku stolíku, vezme papiere a príde ku piecke, do ktorej ich začne hádzať. Nato sa ide prejst’ po miestnosti. Vrcholí v ňom hnev. Otočíí sa na cudzinca, ktorý spí.

                  STARÝ MUŽ

     “…a ty si tu len tak sedíš a spíš, ani neviem, kto si a načo si tu… Tvojím mĺčaním sa mi len posmievaš. Vôbec nepočúvaš čo ti rozprávam! Si ako všetci obyčajní spiaci ludia.!!! Je vám jedno čo je okolo vás, je vam jedno kde ste, je vám jedno čo s vami bolo a je vám jedno čo s vami bude. Nič nepočujete, nič nevidíte a  necítite. Ale načo sú človeku city…?! Iba na záťaž. Čo len s nami bude…”

Starec skloní hlavu a povzdýchne.

 

                  STARÝ MUŽ

 “O kol’ko by bol svet iný, keby spal každý človek  o hodinu menej? O jednu hodinu? Hodinu by premýšľal, meditoval? Alebo sa aspoň čo to naučil z histórie prostredia v ktorom žije? Ľudia skoro celý život spia. Závidím im takým… Tí aspoň nič nepokazia.”

Celá scéna sa zopakuje akurát s kamerou natočenou na spiacého cudzieho.

Nato SM odtiahne stoličku a posunie ju pred spiaceho cudzieho.

Vytiahne z batoha knihu a začne ju čítať (Ihla – D. Mitana)

 

“Chlapče, zrejme si myslíš, že ti nemám právo písat’, ak len nepovažujeme za právo samotný fakt, že som t’a splodil. Ale to, že som sa celý život o teba nestaral, ešte neznamená, že som na teba nemyslel a že t’a nemám rád. Možno, že najlepším dôkazom mojej lásky a starostlivosti je práve to, že som sa o teba nestaral. Keby si ma poznal, prišiel by si nato, že predchádzajúca veta nie je, žial’, nijakým paradoxom. Ale nechajme to… Nechcem, aby si si myslel, že som pocítil potrebu ospravedlnenia. Vybral som si to, čo som si vybral, a chcem to niest’ sám až do konca, lebo dôslednost’ je posledným útočiskom tých, čo sa mýlili. Píšem ti, lebo som v akomsi časopise čítal tvoju poviedku a chcem t’a varovat’. Vycítil som, že aj teba ničí to, čo zničilo mňa – spasitel’ský komplex. Ten ma viedol na teológiu, na kazatel’nicu, zbavil ma viery v boha, priviedol ma k písaniu básničiek, urobil zo mňa alkoholika, ten ma priviedol sem, do bane, kde som konečne našiel pokoj duše. Áno, chlapče, aj alkoholikom som sa stal cez spasitel’ský komplex.
Nezačal som pit’ z nejakej bezmocnosti, ale iba preto, aby som zachránil l’udstvo. Trápila ma jedná vec: Prečo boh stvoril všetko také dokonalé, iba človeka sfušoval? Prečo? Ako je to možné? Nikdy si o tom nepremýšl’al? Ja áno. Často a dlho, vel’mi dlho. A prišiel som na to:
Boh stvoril človeka v delíriu. Totálne ožratý. Chápeš nie? To nám vysvetl’uje aj siedmy deň, deň odpočinku. Načo by boh, taký dokonalý, potreboval odpočívat’? Potreba odpočinku – to vonkoncom nie je božský atribút. Ale on musel odpočívat’ – vyspával opicu. Chápeš už, prečo som začal pit’ a písat’? Chcel som sa priviest’ do stavu Stvoritel’a, do delíria, lebo iba vtedy možno pochopit’, kde urobil chybu. Pochopit’ a opravit’ ju. To boli moje pohnútky, ale prerátal som sa. Tuším som mal radšej študovat’ matematiku, fyziku, chémiu, alebo biologiu. Tak veru, chlapče. Predstav si napríklad len takúto vec: matematika je schopná podat’ matematicky presný dôkaz o svojej neexistencii. Chápeš? To je poézia. Teória relativity, teória antihmoty. Chlapče, to je poézia! Najexaktnejšie teórie sú najiracionalnejšie. Najexaktnejšia veda je mágiou. Najexaktnejší vzorec sa môže objavit’ aj vo sne. To je poézia, chlapče, to je poézia. Veda je úžasná, ale urýchl’uje koniec. Až všetko vyrieši, bude koniec. L’udia nebudú mat’ už prečo žit’, lebo svet bez tajomstva je nel’udský. Bojím sa toho, ale chcel by som sa dožit’ tej chvíle, až bude objavený.”

 

STARÝ MUŽ  – predýchava a pokračuje.

Akási vášnivá zvedavost’ ženie l’udí dopredu, i ked’ si uvedomujú, že tam číha nebezpečenstvo, ktoré bude možno smrtel’né. Zvedavost’ a túžba po dokonalosti. (Možno, že dokonalost’ je mierou slobody). Prinajmenšom je dokonalost’ satisfakciou. Trebárs môj život: blúdil som v ňom, ako v labyrinte, ale nikdy to vo mne nevyvolávalo pocit beznadejnosti. Naopak, vždy som sa cítil až akosi dokonalý-nebolo z neho žiadneho východu. Teda zvedavost’, túžba po dokonalosti a odvaha. Odvaha plná strachu. Odvážny vie o priepasti, bojí sa jej, ale kráča k nej – túži ju preskúmat’ a preklenút’. Asi v tom bude predsa len najviac zvedavosti. Najväčšia posadnutost’ je posadnutost’ zvedavost’ou… Ked’ to človeka chytí, skočí zo strechy, aby sa presvedčil, či predsa len nevie lietat’. Poznám taký príklad:
Môj dedo, tvoj pradedo, bol murár. Postavil náš dom vlastnými rukami, s láskou, od základov až po strechu, aby mal z čoho spadnút’, ked’ vztyčoval vlajchu.
“Zletel, ako starý vták s ochrnutými krídlami,” povedala moja matka, ked’ prikrývala deda plachetkou, v ktorej som priniesol d’atelinu. Odvtedy sa mi často snívalo, že lietam a niekedy mám dojem, že človek nepochádza z opice, ale z vtáka. Myslíš si, že spadol z tej strechy len tak? Kdeže! Skočil, aby zistil, či mu nenarastú krídla. Áno, chlapče, tvoj pradedo bol vel’mi zvedavý, to máme po ňom. Môj otec, tvoj dedo, bol krajčír. Šil šaty tak, ako sa píše báseň – v extáze. Do každého vpichu ihly dával celé srdce, nad každým stehom dlho premýšl’al, ako básnik, ktorý hl’adá to jediné správne slovo… Zarábal vel’mi málo, ale šaty, ktoré ušil, boli dokonalé. Ked’ mal šest’desiat rokov, sadol si na ihlu. Navždy som si zapamätal slová, ktorými doktor Krištofík, otcov obdivovatel’ a dlhoročný zákazník, určil príčinu smrti:
“Skonal následkom prebodnutia srdca do zadku so zapichnutou ihlou, ktorá sa dostala do jeho krvného obehu a putovala s krvou až do  srdca.” Doktor Krištofík písal tieto slová a nechápavo krútil hlavou. Aj ja som to vtedy považoval za nespravodlivy výsmech, za zlú a zlomysel’nú iróniu. Ani ja som vtedy ešte nevedel, že to bolo prirodzené, nevedel som, že otcov zadok a ihla sa riadili odvekými zákonmi nášho rodu. Áno, chlapče, chlapi v našej rodine vždy zomierali na to, čo najviac milovali. Cítim, že ihla, ktorá sa zapichne do zadku každému hned’ pri narodení, blíži sa k mojmu srdcu. Možno preto ti píšem. Nechce sa mi zomriet’, ale čo sa dá robit’, ihla je ihla. Vlastne som ti chcel napísat’ o celkom všedných veciach. Všetky moje predchádzajúce slová boli možno zahováraním, lebo sa bojím, ako prijmeš tie, čo prídu.
Je to čisto praktická vec a ak môžeš, pristupuj k nej ako k takej, pokús sa morálne úvahy nechat’ bokom. Za tie roky som si našetril nejaké peniaze, ktoré som teraz previedol na tvoje meno do bratislavskej banky. Po právnej i formálnej stránke je to v poriadku, iba sa obávam, že v tebe vzkýpi krv a odmietneš ich. Chápem tvoje pocity, ale pokúsil som sa ti vysvetlit’, prečo som konal tak, ako som spomenul v predchádzajúcej časti tohoto prvého a posledného listu, ktorý ti píšem. Ak tie peniaze neprijmeš, zariadil som, aby ich dostali l’udia, ktorí t’a vychovali. V tme, prachu a horúčave dobývat’ uhlie – to je tvoj údel, ak to myslíš s písanim vážne. A odmena je jediná: nádej, že niekto premení tvoje uhlie na popol, aby mu bolo za dlhých mrazivých nocí trocha teplejšie.”

Starec dočíta a dlhšiu chvíl’u rozmýšl’a. Nato sa postaví a odloží knihu do šuflíka. Vidí tam pištol’. Pozerá na ňu, ale neurobí nič, iba na ňu položí knižku. Zrazu ide ku stroju a začne písat’. Píše strašne dlho a v pozadí počujeme hudbu, ktorá graduje. (Mozartov Requiem)

 

INT. CHATA, RÁNO

 

Vidíme starcovú tvár. Hudba stále trvá a starec otvára oči. Ohliada sa okolo seba. Chata je celá preplnená slnkom a na stolíku je len písací stroj. Cudzieho nikde. Starého muža začína zožierať zúfalstvo. Padá na zem. Vidíme biele svetlo cez okná, ktoré úplne prsvieti celú miestnosť.  Začína sa dvíhat’ a vybehuje von.

EXT. PRED CHATKOU, RÁNO

 

Starý muž behá pred chatkou (hudba sa stupňuje do extrému). Padá na zem a kotúľa sa  dole kopcom. Behá sem a tam v extáze trágedie. Kľakne si. Záber zhora na kľačiaceho starca. Okolo neho sa rozhorí kruh.  Starec stoná, leží a prestáva sa hýbať.  Kamera sa odďaľuje. Vidíme malého chlapca, ako stojí mimo kruhu.

KONIEC

 

 

---

 

Fotky – Jaris