Čo je pre teba na umení dôležité?

Zverejňujem plnú verziu rozhovoru. Všetky otázky a odpovede sa nevošli do tlačenej verzie.

 

Vraj si dostal radu, že úspech v zahraničí ti zaručí jedine „kontakt s Bratislavou“. Ty si však išiel svojou vlastnou cestou a to bez toho, aby si si najprv spravil dôležitých kamarátov a renomé v hlavnom meste. Ako to teda prebiehalo? Ako si sa dostal k zahraničným spoluprácam?
Bolo to veľmi ťažké. Najprv som hrával s muzikantmi na lokálnej úrovni. Samozrejme všade na lokálnej úrovni je nejaký guru (nielen v hudbe), ktorý si myslí, že to má všetko pod prstom. Má plné ústa kritiky, rád, tvári sa, že všetkému rozumie. Má pocit, že je
mienkotvorný a chcel by mať aj nejaký vplyv. Chváli sa kontaktmi na vyšších miestach. Ja
som škorpión a možno práve preto sa veľmi ťažko sa podvolím niečomu takému. Preto som si zháňal vlastnú kapelu. Bolo to asi v roku 2005 – David Kollar Band. Rátal som s obrovskou kritikou no cítil som, že ak budem makať tak sa niečo môže stať. Bol som pripravený na vytrvalý boj. Neskôr som zistil, že takýchto guru máme aj na vyšších ako lokálnych pozíciách. Sú na tom hudobne a rozhľadovo neporovnateľne lepšie. Majú kontakty, koncerty, rozhovory na národnej úrovni a radi používajú výroky slávnych, aby dali väčšiu váhu svojím pohľadom a kritikám. Nárokujú si objektivitu svojho subjektívneho názoru. Hrávajú viac menej len na Slovensku. A takto som sa po rokoch dostal na káve v Bratislave k tejto vete. "V zahraničí nemáš šancu bez kontaktov z Bratislavy". Zovrela mi vtedy v žilách krv, zapísal som si to do denníka a šiel na vlak do Prešova. Ďalšou zásadnou vecou bolo nebyť v žiadnej komunite. Bol som vždy solitér.

Zaujíma ma ten spôsob, či ich oslovuješ, čím ich oslovuješ, ako si sa k tým muzikantom vôbec dostal (alebo oni k tebe), Borlai, Baranyi, Aarset, Mastelotto, Wilson, ako sa to postupne „nabaľuje“

Prišiel internet (vtedy myspace) a našiel som bubeníka Adama Marka. Mal som dohodnuté koncerty s mojím David Kollar Bandom v Sofii, Preveze a Aténach. Musel som urobiť radikálny krok a zobrať Adama, ktorý priniesol basáka Gerga Baranyiho. Zobral som si anglický slovník a šiel som do Budapešti na skúšku. Odohrali sme koncerty, nahrali album Equation of Time – Hevhetia 2011. Neskôr som začal hrávať s Gergom Borlaiom a stali sa z nás veľmi dobrí kamaráti. Urobili sme projekt Artrance performance. Poslal som ho Eivindovi Aarsetovi do Nórska.
Eivind ma pozval k sebe domov. Neskôr s nami v Artrance vystupoval on. Eivind mi pustil nahrávku, kde bubnoval Pat Mastelotto z King Crimson. Veľmi som mu závidel. King Crimson mi okolo roku 2007 ukázal Andrej Šeban. Spomínaná nahrávka pochádzala z Talianska. Vlastne vďaka internetu a sociálnym sieťam sme sa postupne s talianmi prepojili. Gergo odišiel do LA a ja som si začal hľadať nový projekt. Sadol som do auta a šiel do Bologne. Stretol som sa so Simonem Cavinom a Paolom Rainerim. Urobili sme projekt The Blessed Beat, postavený na improvizácii. Bola pre mňa nová zvuková zostava. Gitara, trúbka a bicie. Musel som zmeniť hru, podladiť gitaru. V tých časom mi napísal basgitarista Lorenzo Feliciati, ktorý hrával s Patom z King Crimson či neurobíme trio s Gergom Borlaiom. Gergo už skúšal kariéru v LA tak z toho vzišlo. Napísal som Leronzovi či ma neprepojí s Patom. Pat ma pozval na koncert Crimson Project do Varšavy. Šiel som tam a po koncerte som mu dal do ruky môj album The Son. O pár mesiacov mi Pat napísal email, aby sme urobili kapelu. Mali sme byť duo no prizval som Paola Raineriho. Pat nám vymyslel názov KOMARA. Album bol v TOP records v niekoľkých krajinách sveta. Poslal som ho Stevenovi Wilsonovi, ktorý sa samozrejmé pozná s King Crimson. Stevenovi som potom nahral sólo do skladby Detonation a gitarové processingy do skladby Song of I. V týchto príbehoch vznikli aj malé nedorozumenia, ale to je na dlho. Všetko je v mojej knihe.

Nedávno púšťali skladby z tvojho projektu KoMaRa pred vypredaným megakoncertom kapely Tool v Krakove. Vybral si ich Adam Jones, gitarista kapely, trojnásobný držiteľ Grammy a – tvoj fanúšik. Odkiaľ sa poznáte?
Pat Mastelotto je s Adamom dobrý priateľ. TOOL sa netaja, že ich inšpiráciou boli práve King Crimson. Adam pracoval v Holywoode. Pracoval na filmoch Terminátor, Predátor, Jurský park….Vyrobil nám príšeru na obal. Voláme ju KOMARA. TOOL zdieľali na svojich sociálnych sieťach náš album, a to nám pomohlo dostať do povedomia širšej verejnosti. Adam ma pozval na Krakowský koncert, kde ma pozval aj do šatne. Veľmi ma potešilo, keď som pred koncertom počul KOMARU. A ešte viac, keď mi pred ľuďmi v šatni povedal, že bol trocha nervózny, lebo vedel, že som v publiku.
Sú naozaj všetci veľkí zahraniční interpreti takí ústretoví?

Ak premýšľam nad Patom z King Crimson, tak mám pocit, že Pat chce odovzdať to, čo vie
mladším. Cíti sa ako môj mentor. Dáva mi vždy mailom nejaké rady. Pri debate s ním mám pocit, že ak za ním raz príde zubatá tak sa ho opýta.
“Zanechal si po sebe nejakých hudobníkov? Podelil si sa o to, čo si dostal?”
Ostatní muzikanti, ktorých som stretol hľadali skôr niečo nové, neopočúvané. Impulz do
svojej tvorby, fúziu, chémiu. Každá jedna spolupráca vznikla vzájomne. Dnes to už robím tak, že ak mám nápad tak ho posielam podľa chuti muzikantom, s ktorými hrávam. Tento nápad sedí Arve Henriksenovi, iný zas Erikovi Truffazovi, toto by mohlo byť na nový album KOMARA. Keď som bol na turné v USA navštívil som Gerga Borlaia v LA. Odbehol som ku štúdiu Hansa Zimmera, pretože veľmi často hovorí, že zháňa nových ľudí, nové zvuky. Zazvonil som a prišiel sekuriťák. USB s mojou hudbou mi vrátil a povedal, že všetky CD a USB vyhadzujú do koša. Ľudia potom tvrdia, že Hans im kradne nápady z ich ukážok. V štúdiu nebol. Skúsil som ho kontaktovať ešte raz, ale dostal som sa nechtiac do konfliktu s Guthrie Govanom. Pochopil som, že Hans Zimmer je firma a značka. Nerobí všetko sám. Keď skončí rozprávka Kung Fu Panda (plná scénickej hudby), tak som v záverečných titulkách narátal 25 hudobníkov. V hlavných je samozrejme len meno Hans Zimmer. Tomuto jednotlivec nedokáže konkurovať. Vykašľal som sa na to. Písal som sms Adamovi z TOOL, aby mi poradil, čo s tým. Napísal mi:
“Buď dobrý v tom, čo robíš. Rob hudbu do nezávislých filmov. V Holywoode má každá decko v pivnici u rodičov štúdio a robí hudbu do TV alebo filmov.”
Dôležité je zbaviť sa ega, a to hneď na začiatku. Ego je nepriateľ, robí človeka
neslobodným, bráni vo vývoji a vyvoláva konflikty.

Vyjadril si sa, že pri hre na gitaru aj pri skladaní hudby je najdôležitejšia originalita. Čím je podľa teba, ako autora a hráča, špecifická tvoja vlastná tvorba?

Použijem výrok Andreja Tarkovského. Nazýval režiséra, ktorý si vytvoril
vlastný svet – Básnik Filmu.
“Básnik filmu sa nesnaží za každú cenu pochlebovať divákovi. Jeho film je spojený s jeho životom, je to autorský film. Vedie nevyrovnaný boj s filmom
komerčným. Skôr či neskôr jeho tvorbu divák aj tak príjme.”
Každý z niečoho vychádza či už vedome alebo podvedome. Je dôležité nájsť si v umení jazyk, skrz ktorý sa dokáže autor vyjadrovať. Bez ohľadu na to, ako na to reaguje okolie. Vytrvalosťou a prepracovanosťou si jeho tvorba diváka, čitateľa, poslucháča tak či tak nájde. Nie každý hľadá v umení zábavu. Niekto v ňom hľadá aj múdreho spoločníka.
Ak sa mám analyticky zamyslieť … Snažil som sa do mojej hry dostať gitarovú techniku,
využívať technológie (laptop, gitarové efekty, rôzne ladenia) na hľadanie si vlastného
gitarového a hudobného jazyka. Je potrebné mať vlastný pohľad a paletu farieb. Na
internete vidieť, že pohľad má dnes, kde kdo a na všetko, no myslím tým pohľad z rozhľadu.
Napríklad ak vezmem Tarkovského film Stalker. Prvý krát som ho nemohol dopozerať.
Pristihol som sa pri tom, ako o ňom rozprávam ľuďom asi 3 dni. Začal som si o filme čítať.
Pozrel som ho ešte raz a postupne sa mi začali otvárať rôzne asociácie. Úplne ma film pohltil. Pozrel som si aj ostatné filmy Tarkovského a veľmi pracne som si zohnal jeho knihy. Dlhé zábery, forma strihu a nehovoriac o myšlienkach, ktoré hovoria viacerými jazykmi. V tomto zmysle by som špecifikoval originalitu ako vybočenie od zaužívaných súvislostí.

-klasická podotázka ako vzniká, kde berieš inšpiráciu (celkom ma zaujala historka, ako si si spravil scenár, keby Lynch režíroval True Detective a podľa toho vyskladal skladby na album)

Netuším. Inšpirácia u mňa je chuť tvoriť, robiť niečo. Mám veľmi rád aj Ingmara Bergmana. On, Tarkovský a Fellini ma vedia vždy nakopnúť. Neviem presne, ktorý z nich to povedal, ale myslím, že to znelo:
“Ak ti dal Boh talent, tak si zodpovedný s ním niečo robiť. Umelec ani zďaleka nie je slobodný. Má slúžiť svojmu poslaniu.”
Rád sa rozprávam s maliarmi. Vedľa môjho štúdia má ateliér Peter Popelka, Martin Kudla a vynikajúci Števo Šoltís. Spoznal som Daniela Fischera, Petra Michaloviča, Valerij Kupku.

 

Kde sa v tebe vôbec zobrala vášeň k hudbe, k umeniu?

To je veľmi ťažká otázka. Neviem, kde sa zobrala, ale snažím sa s ňou niečo robiť.

 

Vždy si sa hudbou živil?

Nie, bol som čašník, rúbal som drevo a predával som alkohol. V lete isté obdobie nanuky.
Chcel som venovať len hudbe. Bolo mi jasné, že sa nič nestane, keď budem mať regulérnu
prácu. Hudba by bola vždy len hobby. V 19tich sa mi narodil syn David. Musel som sa starať a nejako fungovať. Pomohlo mi to stať sa zodpovedným a cieľavedomým. Keď som dal výpoveď v poslednej práci, Janka mi oznámila, že čakáme Barborku. Zobral som to ako výzvu a zmenu v živote. Barborka má 9.

Venuješ sa aj filmovej a divadelnej hudbe. Je tvorba odlišná? V čom?

Väčšinou robím vo filme hudbu na obraz, v divadle na scenár. Hudbu k filmu robím veľmi rád. Je to pre mňa vždy výzva. Každý dokončený film je nová skúsenosť, nové zručnosti. Teším sa z toho. Je to aj príležitosť vytvoriť novú hudbu, ktorá by len tak nevznikla. Na mojej stránke zverejňujem soundtracky.

Si obdivovateľom režiséra Andreja Tarkovského. Čím ťa oslovil?

Pohľadom na svet, jeho analýzou. Pri čítaní jeho kníh som začal cítiť akési prepojenie.
Tarkovský sú pre pre mňa dvere do úžasného sveta. Cítim sa tam veľmi dobre a inšpiruje ma nie len v hudbe, ale aj v živote. Je to umelec, ktorý navyše ponúka prepojenia k výtvarnému umeniu, filozofii, tradícii, prírode a všeobecne umenia ako spoločníka človeka a jeho hodnoty v živote človeka.

Čo je pre teba na umení dôležité?

Podľa mňa je to vplyv na ľudskú dušu. Dokáže sa jej dotknúť a vytvárať impulz medzi
vonkajším životom a naším vnútorným svetom. Vzniká, pretože svet a človek nie sú
dokonalí. Úžasné je, že dokáže hovoriť všetkými jazykmi. Je nenahraditeľnou súčasťou
ľudského bytia. Má schopnosť cestovať v čase. V našom vnútornom svete z prítomnosti do minulosti a budúcnosti. Ľudské bytie je o hľadaní absolútnej pravdy, nevyvrátiteľnej v procese poznania a jej symbolom je krása. “Krása je symbolom pravdy.” 

 

Kniha Zápisky I. sa začína rozpisom harmonogramu, ktorý chceš dodržiavať počas
rodičovskej dovolenky so svojou dcérou. Tvoj denný režim bol veľmi prísny, zahŕňal okrem hodín cvičenia na nástroj aj učenie angličtiny, či analýzu filmov a filmovej hudby. Aký denný plán máš v týchto dňoch?

Plán som mal vždy pred veľkou výzvou. Pred koncertami s bubeníkom z King Crimson,
materská, koncerty v USA. Vždy som si pripravil stratégiu a nasledoval som ju.
V súčasnosti nemám žiaden plán. Momentálne mám skôr taký stereotyp. 3 krát do týždňa
chodievam na funkčné tréningy. Odtiaľ do štúdia, kde buď na niečom pracujem alebo si pár hodín hrám. Potom sa mením na otca. Vezmem dcéru zo školy, nákup, úlohy a sadám na bicykel. Vozím sa po meste, počúvam hudbu a zájdem ešte do štúdia, kde trávim čas na mailoch, počúvam staré rozhlasové hry. Každú nedeľu sa snažím vzdelávať v rámci nahrávacieho programu hľadám zaujímavé akordy, ktoré si zapisujem do zošita.
Je sebadisciplína cestou k úspechu?

Talent treba rozvíjať. Je dobré mať sebadisciplínu. Ak sa človeku naozaj nič nechce, ale
nasleduje plán a pravidlá, ktoré si určil, posunie ho to určite ďalej.

Čo sa stane s gitaristom, ktorý si vezme dovolenku a napr. mesiac/dva necvičí?

Určite mu to prospeje :D, o tom je predsa dovolenka. Hovorím z vlastnej skúsenosti. Dva
mesiace som na dovolenke nebol a vlastne ani mesiac nie. No oddych od nástroja môže
neskôr priniesť nové nápady.

Verejnosť si často hudobníkov predstavuje, ako po koncertoch rozbíjajú fľaše whiskey a demolujú hotelové izby. Ako to vyzerá, keď ideš na turné ty?

Hrám koncerty, stretávam sa s lokálnymi ľuďmi. Nedemolujem izby a nepijem Whiskey. Pred koncertami sa poctivo pripravujem, vtedy si napíšem denný plán. Turné sa snažím spojiť s výletom. Pozrieť si lokálne galérie, históriu mesta. Rád cestujem s Janom Sudzinom, on je chodiaca encyklopédia.

 

Hral si v rôznych kútoch Európy a USA. Ktorý koncert je pre teba pamätný?

Koncert s KOMAROU v Underworlde v Londýne. Narvaný klub, 5 minútová zvukovka. V
odposluchoch nebolo nič. Po koncerte za mnou prišiel starší pán a poblahoželal mi ku
koncerte. Bol som nervózny a odbil som ho. Neskôr som zistil, že to bol David Cross z King Crimson.

 

 

Je prístup na Slovensku k hudbe odlišný? V čom?

Dnes je svet otvorený, dúfam, že ešte dlho zostane. Je tu niekoľko mladých kapiel, ktoré
hrajú výborne. To ma teší. Hudbou sa živý veľmi ťažko, preto muzikanti robia veľa
kompromisov. Slovensko je veľmi malý priestor. Myslím si, že prístup k hudbe je podobný ako kdekoľvek vo svete.
Čo sa týka médií tak určite odlišný je. Je mi ľúto, že ignorujú vydavateľstvo HEVHETIA. Vo svete je Jano Suzdina rešpektovaný, no na Slovensku sa široká verejnosť nemá šancu dozvedieť o jeho festivaloch v Paríži, Budapešti, Gliwiciach a Showcase v Košiciach, kde sedia v publiku promotéri a novinári z celého sveta. Napríklad v rámci Hevhetia festu v Paríži som vystúpil v klube Sunset Sunside s Erikom Truffazom a Arve Henriksenom. Bol to historický moment aj pre samotný klub a možno Paríž. Erik Truffaz mi poslal niekoľko ďakovných emailov, že mohol byť hosťom nášho koncertu. Je to neskutočné!
Košický zbor VOCES GREGORIANAE CASSOVIENSES vystúpili  v starom parížskom kostole. A samozrejme ďaleko viac. 250 vydaných titulov z celého sveta. To nieje sranda.
O tom sa verejnosť z kultúrnych denníkov nemá šancu dozvedieť.

Tvoj sólový album The Son ohodnotili v slovenskej recenzii 1 hviezdičkou, v zahraničí sa dostal medzi najlepšie gitarové albumy roka 2013 (prosím, ak máš nejaké konkrétne odkazy, že v ktorom časopise ho tak zaradili, alebo nejaké recenzie naň, pošli mi to, nech to spomeniem, neviem to dohľadať). Ako si sa vtedy cítil? (Mal si pocit zadosťučinenia?)

Áno, pretože som chcel odísť z vôd jazz rocku. Na tomto albume som to chcel skúsiť. Mal
som prepracovaný systém, ako ho urobiť a navyše scenárom boli operácie môjho syna.
Zároveň po ponukách na koncerty v USA som dostal strach. Či nato mám ísť tam alebo nie. Bolo to dosť veľké. Ísť do neznáma lietadlom odohrať 9 koncertov. Pre istotu som stiahol aj Paola Raineriho. Hudba z albumu bola použitá v niekoľkých filmoch.

Mnoho slovenských umelcov aktuálne využíva grantový systém Ministerstva kultúry SR, ktorý ich má podporiť v tvorbe, napr. aj pri prezentácie v zahraničí . Ako vnímaš tento model?

Každá podpora by mala mať nejaký zmysel. Mala by niečo naštartovať, niečomu pomôcť
vzniknúť.
Pozrime sa, kde sa dostala vďaka takýmto podporám Škandinávia. Je tam niekoľko
novátorov a dnes svetových osobností ako Nils Petter Molvaer, Arve Henriksen, Terje
Rypdal, Eivind Aarset. Páči sa mi, že škandinávci muzikantov bodujú. Ak má Eivind Aarset renomé v zahraničí, prezentuje krajinu tak má už istý počet bodov a vie, že môže s nejakou podporou rátať. U nás nevieš či komisia vyhodnotí tvoj projekt za dôležitý alebo nie. Hudobníci by mohli byť bodovaní podľa zásluh, recenzií a celkového prínosu do kultúry ako takej z investovaných peňazí fondu.
Priznám sa, že mi vadia krčmy s pódiami. Niekoľko z nich parazituje na dotáciách a vytvárajú si tak vlastný monopol. Majiteľ je kultúrne veľmi málo rozhľadený a program tvorí na základe svojej intuície a vkusu.
Z dotácii má príjem, no koncerty sú poloprázdne. Je pretlak podujatí…

Je možné zarobiť si na mercedes, aj keď sa nevenuješ áčkovému mainstreamu?
Tejto otázke nerozumiem

Dá sa týmto spôsobom, ako funguješ ty, fungovať zo Slovenska? Nebolo by jednoduchšie žiť niekde v LA?

Na túto tému som sa bavil s niekoľkými hudobníkmi a umelcami. Naposledy mi Erik
Truffaz povedal, že ak chceš byť nájomný hráč, tak musíš ísť tam, kde sú na to
podmienky. No, keď chceš robiť svoju hudbu, je jedno, kde žiješ a v časoch internetu
úplne. Dôležité je eliminovať stres pre rodinu. Ja veľa cestujem a v Prešove je po
ruke môj otec a babky. Čiže kontakt so zahraničím mám veľmi často, ale bývam v
Prešove. Nedávno som bol na týždennom nahrávaní v Berlíne.
Sťahovať sa zatiaľ neplánujem.

Čo ťa čaká v horizonte najbližších mesiacov a čo plánuješ v horizonte najbližších rokov?
Vydávam album SCULPTING IN TIME. Prišla mi ponuka na ďalší Česko Slovenský
film, budúci rok by som chcel vydať druhú knihu a album s Bernhardom Wostheinrichom.

 

 

 

ALBUM TU: https://davidkollar.bandcamp.com/music

Fotky Arnold Horvath