10:01
14.5. 2020

Dnes som dostal otázku, ktorá skladba je moja najobľúbenejšia, vlastne nie, dostal som otázku, ktorú skladbu by som chcel zložiť ja – Anketa – “Kiežby som túto napísal ja!”.
Napadla ma hneď Moonlight Sonáta od Beethowena. Púšťam si jej prvú časť od Wilhelm Kempffa mvt 1.

Vždy, keď začne hrať spozorniem. Je pre mňa ako zrkadlo do duše. Pri počúvaní jej prvej časti začne moja duša sama od seba upratovať. Všetky výčitky vyplavú na povrch. Všetky moje obavy a útrapy sa vystavia pred moje zatvorené oči. Cítim z tej skladby ťarchu celého ľudstva. Akí sme krehkí, neskončené staré osobné vojny a kvantum vnútorných monológov.
Pri tejto skladbe sa mi vždy pripomenie výrok Andreja Tarkovského, že nežijeme preto, aby sme boli šťastní, ale, preto, aby sme viedli boj dobra so zlom v každom z nás. Aby sme rástli duševne a boli pripravení na smrť. Smrť neexistuje, existuje len strach zo smrti a fyzického strádania.
Vždy, keď mi je dobre a mám veľké starosti, spomeniem si na teba Lukáš  a uvedomím si, že som najšťastnejší na svete. :(((((
Prečo sa ti to vrátilo?!  

 

Umenie okrem iného dáva otázku prečo existujeme. Má nám ukázať niečo, čo sami vlastným okom nevidíme alebo nevieme pomenovať. Hudba je na to ako stvorená. Pustí nás len tam, kam dokážeme sami prísť. Dokiaľ vedie naša skúsenosť. Náš citový prah bolesti. S jeho stupnicou sa rodíme, nieje prenosná a nedá sa podľa mňa dediť.

Je mi v tej Corone už dosť úzko. Z nudy prerábame kuchyňu. Samozrejme to netrvá naplánované 2 dni. Zaprisahal som sa, že už nikdy žiadne prerábky. Zasa som to porušil. Chvála bohu sme mohli ísť na niekoľko dní do rodičovského domu a nemusíme bývať v tom bordeli, ktorí sme si sami narobili.
Pár dni pauza od nahrávania a trénovania.

 

Už som dosť vnútorné nervózny z toho celého, z toho vezänia Škandinávskeho typu, robíš si, čo chceš, ale nie až tak úplne. Si v izolácii. Nemôžem hrať koncerty a ani žiadne plánovať. Možno sa nejako takto cítili umelci v starších časoch… ? Trénuješ nástroj, nahrávaš, ale nesmieš hrať (oni nesmeli ani nahrávať). Často počúvam Šostakovičove kvartety.
Každý deň plný net vybraných záchrancov hudby a kultúry. Tiež mi to pripomína minulé časy. Kto záchrancov vlastne vyberá? Vyzerá to ako z Orwella.
Robotníci majú kopec práce, ešte mi aj jeden povie nech si nájdem poriadnu robotu… Najhoršie je, že tak tajne nad tým premýšľam, či by som sa nenaučil dávať stierky, či tá moja hudba stojí za to, aby som jej obetoval zbytok života… Pre mňa áno, v ceste vidím cieľ. Bavili sme sa s Patom Mastelottom presne na tuto tému niekoľko krát. Musíš makať, dovzdelavávať sa, mať rozhľad a pri tvorbe na to všetko zabudnúť. Buď easy going. Neboj sa byť sám. Všetko príde, keď budeš tvrdo makať. Nebrať sa vážne a nečakať od toho nič. Veriť v hudbe intuícii, tá ti povie najviac.
Hľadať si svoj výraz, pracovať každý deň a s láskou vedieť darovať.

Neviem či sa takto medzi sebou bavia napr. obkladači.

No dnes ti lajky a videnia verejne a hneď pomerajú všetky hodnoty tvojej driny. A tie ti napr. obkladač ukáže na prasknutom displeji svojho mobilu a presne ti povie, čo máš robiť, aby si sa páčil ľudom. Všetko to má v tom mobile.
Ja sa ľudom nechcem páčiť! Ja sa chcem páčiť sebe. Sebe, keď sa vidím vo svojom vnútornom zrkadle.

.