Môj veľmi dobrý kamarát z detstva Lukáš mi v nedeľu nečakane zatelefonoval. Pred tým, než prejdem k obsahu telefonátu, dovolím si pár spomienok. Vyrástli sme spolu na jednej ulici. Spoznali sme sa asi v 13tich rokoch. Lukáš bol ten klasický pouličný punkáč. Školu nebral moc vážne. Bol vonku vždy prvý. Mal gitaru, cigy a smädného mnícha. Stretávali sme sa aj v klubovni v susednej bytovke. Bola s ním vždy sranda a bol to vždy chlapík s dobrým srdcom. V 18 tich som sa oženil a moje kamarátske stretávky s partiou na sídlisku sa skončili. Vlastne skončili sa podstatne skôr. V 16 som už bol na “vyššej” úrovni a chodil som za mojími novými kamošmi do centra. Neskôr nás zasa spojili deti. Stretávali sme sa už ako oteckovia. Organizovali sme výlety, opekačky, stanovačky, cyklo trasy… Naša posledná stanovačka dopadla naozaj výborne. Skoro vôbec sme nespali a myslím, že ani chlapci. Ráno som sedel na mokrej rybárskej stoličke a pozoroval som stan v ktorom spal Lukáš. Vydával hrozné zvuky a pokúšal sa stan rozipsovať. Bolo to veľmi vtipné. Čakal som, čo urobí. Veľmi dlho s tým zipsom zápasil. Nakoniec sa mu to podarilo. Vystrčil hlavu, odpľul si a šiel zasa spať. Túto vtipnú story som prerozprával kamarátovi, s ktorým sem sa rozhodli spomínanú príhodu natočiť. Film sme prihlásili do súťaže v rámci PO City film festivalu. Nevyhrali sme žiadnu cenu.


Cestou domov zo stanovačky som si všimol, že Lukáš chodí pravým kolesom auta po chodníkoch. O pár dní zakopol a zlomil si malíček. Rozhodol sa ísť k doktorovi a ten mu diagnostikoval obrovský nádor na mozgu. Za posledné roky absolvoval šesť operácii. Dokonca spadol a zlomil si bedrový kĺb. Nechodí, sedí na vozíku a pravú ruku a nohu má úplne nevládnu. Počas jeho prvých operácii som nahral album Notes From The Underground. Zápisky z podzemia. Je to námet z Dostojevského knihy. Na obale je Ježiš (podľa mojej interpretácie) Dušana Očkoviča, ktorý sa nám bojí pozrieť do očí a fajčí cigaretu. Premýšľa nad tým, ako to občas preženie a zahráva sa s ľudskými osudmi. Pokiaľ horí cigareta tak je ešte stále nádej. Možno chybu napraví.

O Lukášovi som už písal skôr. Link



Vrátim sa k telefonátu.

– “Ahoj Dávid, ako sa máš?”
– “Lukáš, prepáč, že som sa tak dlho neozval. Čo ti ja budem hovoriť… No mám sa dobre, ty?
– “Plním si len povinnosť a dávam ti vedieť, že zajtra odchádzam do Bratislavy.
– “Prečo?”
– “Rastie mi ďalší nádor, budú ho asi musieť vybrať.”
– “No do p… Lukáš, neviem, čo mám povedať. Vezmem ťa von?”
– “Ak ti to nevadí tak môžeme.”
– “Ok, prídem o 13:00”
– “Dobre…”

13:00 u Lukáša na chodbe

– “David, nemôžeme zobrať elektrický vozík, lebo výťah zastavuje príliš nízko a nedokážem s ním vyjsť von.
– “To nemyslíš vážne! Nechodíš celý ten čas von kvôli tomu?!”
– “Je to tak… “
– “No do p… Mohol som sa zastaviť pred tým a vyriešili by sme to. Vezmime, teda klasický vozík”

Naložili sme sa do výťahu a šli sme smerom k MC Donaldu na zmrzlinu.

– “Lukáš, ako spávaš?”
– “Celkom dobre, sem tam mám nočnú moru.”
– ” Vážne? Opíš mi ju.”
– ” Tak…Oproti mne je človek a ma poranenú tvár. Keď príde bližšie, vidím, že je to robot. Vtedy sa zobudním. Na mobile mi bliká notifikačné svetielko a dostanem paniku, že už mám aj epilepsiu.”
– ” Mňa zas furt naháňa medveď. Je v dome. Zdrhnem von a je von. Sadnem do auta a sedí na streche”
– ” Hahahahahaha, možno to niečo znamená…
– ” Čo, že mám nosiť zbraň? Videl som na predaj slzný plyn na medveďa. Fakt som premýšľal, že ho kúpim.”
– “Hahahahaha!!!”
– “Nesmej sa Lukáš. Moja druhá nočná mora je z výšok. Ostanem zamknutý na streche mrakodrapu. Je fujavica a nikto nevie, že som tam.”
– “Hahahaha… To som mával aj ja.”
– Bojíš sa smrti Lukáš? Premýšľaš, čo je potom?”
– “Ani nie…”
– “Ja mám občas takú haluz, že budem duch a budem vidieť všetko, čo nechcem, keď tu nebudem. Nebudem môcť nijako zasiahnuť.”
– “Hmmm, ťažko povedať, ako to je David…”
– “Do konca predstava, že na pohreb môže prísť maximálne 6 ľudí je tiež hrozná…”
– “Aj ja som nad tým premýľšal.”
– “Bojíš sa operácie Lukáš?”
– “Vôbec. Poviem ti pravdu, že som aj rád, že vypadnem, aj keď budem v nemocnici v Bratislave. Potrebujem zmenu a chcem niekde vypadnúť. Mám strach jedine z bolesti, ale po šiestich operáciách som nikdy žiadne nemal. Okrem tej klasickej bolesti, keď ťa dávajú na WC atď.
– “Ty si blázon!!!”
– “Taký je život. V noci ma berie sanitka do Bratislavy a uvidím, čo ma tam čaká…
– “Ja mám z týchto vecí strach. Je to vlastne tak isto moja nočná mora. Stále sa bojím o deti. Neustále ma prenasledujú katastrofické scenáre. V podstate mám strach zo smrti hlavne kvôli tomu, že tu nebudem, keď ma budú potrebovať.”
– “Presne tak aj ja, ale oni si žijú svoj život. Musia si všetko prežiť sami.”
– “Máš pravdu. Hrozne tlačím na pílu. Chcem, aby jedli zdravo, hýbali sa každý deň. Nepozerali do počítača. Trávili so mnou čas. Samozrejme proti tomu všetkému bojujú.”
– “Ber to tak, že aj my sme bolí takí. Strach o deti je symbolom dobrého otca, ale nesmieš to veľmi prežívať.”
– “Neviem či som dobrý otec Lukáš…
– Podľa mňa si. Máš dnes kopec rodičov, ktorí sa o svoje deti absolútne nezaujímajú. Myslia si, že keď im dajú peniaze a materiálne veci tak budú šťastné.”
– “Len aby sme ich nedusili svojou láskou a strachom o nich… Ľahko sa mi to hovorí…”
– “Veď to… Odtlačíš ma domov David? Musím sa ísť baliť. V noci ma berie sanitka.”
– “Ok, poďme, teda…