Po desiatich rokoch som predal moju americkú Hondu Accord Coupé USA. Bol to ten prípad auta, kedy sú motor a spoľahlivosť nesmrteľné. Nad autom zvíťazil zub času. Karoséria potrebovala kompletnú opravu. Pred Hondou som mal Fiat Palio kombi. Auto bolo pekné a karoséria bola nepoškodená. Nedalo sa mu však dôverovať. Vždy ma zradilo. Cestou z Bystrice v nedeľu v noci mi zdochlo pred Ružomberkom. Odťahovka do Prešova stála 450 euro. O pol roka neskôr cestou na koncert do Bystrice ma zradilo na benzínke pri Hybe. Vtedy som platil 250 euro za odťahovku k môjmu strýkovi do Popradu. Na benzínke som došiel k šoférovi veľkej KIE a opýtal som sa ho, či by nás za s kapelou neodviezol do Bystrice. Slušne mi odpovedal, že nie, lebo má vypité. Čakali sme s nástrojmi na pumpe a prosili vodičov o pomoc. Vtedy som hral s mojím David Kollar international Projekt. Nakoniec nás jeden pán odviezol. Po koncerte pre nás prišiel autom môj otec z Prešova. Cestovanie s týmto autom bolo veľmi nerentabilné. Práve preto som si na koncerty začal brávať autá z požičovne. Vybudol som si veľmi dobrý vzťah s požičovňou DK auto v Prešove. Pamätám si na prvé KOMARA turné, keď som parkoval v Krakowe pri letisku a čakal Pata Mastelotta. Myslel si, že DK znamená David Kollar. Bohužiaľ počas Covidu Dk autopožičovňa zmizla akoby z dňa na deň.
Skúsil som, teda East cars. Bolo mi podozrivé, že celá komunikácia prebieha cez SMS a nie cez maily. Mladý muž v prešovskej pobočke hovoril slovensky, ale veľmi zvláštne. Ukladal slová správne, ale občas mali iný význam. Napr. mi do telefónu povidal:
– “dobrý deň pán Kollár volám Vám takto do záznamu, aby ste to mali tu…“
Veľmi divné. Ja si hovory nenahrávam… Každopádne som si požičal Fábiu kombi na 9 dní. Pri preberaní sme si prezreli karosériu auta, podpísal som papiere a vyrazil na dlhú cestu do Chorvátska. Na auto som dával pozor, pretože táto pre mňa nová požičovňa mi zadržala depozit 170e ako spoluúčasť v prípade škody. V zmluve mala tak isto niekoľko otáznych bodov, ktoré sa mi snažil ťažkou slovenčinou preložiť tento mladý muž s veľkou štýlovou hodinkou na ruke.
Bol tam napríklad bod: V prípade odcudzenia auta zaplatím 10% z ceny auta prenajímateľovi. Vysvetlil mi to asi takto: “Pán Kollár to ako netreba akože brať takto ako to je ako napísané viete, ja mám ako vedomosť, že to je v tedy, keď vy necháte akože kľúče v aute viete alebo takto ako…”
Hovorím mu: “Tak ako to tam ako aj takto ako napíšte…”
Nevadí. Auto som vrátil o 2 dni skôr. Vyumýval som ho a povysával.
Odovzdať ho bol so mnou môj priateľ Peter Migaš. Tento ťažko sa vyjadrujúci mladý muž si pred Fábiu pokľakol a prešiel rukou pod nárazník. Našiel tam tri škrabance. Zadržal mi depozit 170 .- a dal auto striekať do autorizovaného servisu Škoda. Jeho chovanie sa mi nepáčilo, pretože sme pri preberaní pod auto nekľakali a podvozok nekontrolovali. Ubezpečoval ma, že to pred tým nebolo a ja som si žiadneho šuchnutia spodkom nárazníka nebol vedomí. Takže sme ostali v spore… Jeho šéf mi povedal do telefónu, že mi nikto nebránil si pod auto ľahnúť a pozrieť si ho zo spodu. Navyše sme ho preberali po daždi pre autobusovej stanici.
Po necelom týždni som mu zatelefonoval a opýtal som sa ho, čo sa vlastne deje… Nikto sa mi neozýva… Veľmi ťažkou slovenčinou ma ubezpečil, že na mňa myslí každý deň a čaká za likvidátorom škody. Pre tieto tri malé škrabance na spodnej strane predného nárazníka im auto už týždeň nezarába peniaze… Nedal mi doklad z pokladne na zapožičanú sumu 290 euro a ešte stále čakáme, čo povie autorizovaný servis na tak “vážnu” chybu a poistnú udalosť. ..
Nevadí a, ako hovorí klasik 99% ľudí sú úplní kokoti.
—
Mám radosť, pretože je kniha O hudbe a dobe u grafika Petra Beňa. Dúfam, že ju stihneme vydať v auguste na showcase Hevhetia v Bratislave (20-22 august). Vyzerá, že s mojím albumom Crime on The Bunny pôjdem na jeseň na pódiá. Jánošík bude v Brne a v Bratislave. Niektoré ďalšie mestá sú v jednaní. Ak by som hrával za 150 euro tak by som hral každý týždeň.
Napísal som krátky príhovor do mojej knihy O hudbe a dobe. Dostávam komenty či bude aj v digitálnej verzii alebo, či ju dokonca nenačítam mojím hlasom. Poviem to takto…
Žijeme v dobe, kedy umelec za prácu nedostáva zaplatené. To znamená, že napríklad môj album Sculpting in Time, ktorému sa darilo veľmi dobre, som nahrával vo svojom voľnom čase v štúdiu, za ktoré platím nájom. Bez nároku na honorár mi s ním pomáhal Pat Mastelotto, Erik Truffaz, Arve Henriksen a Christian Fennesz. Potom príde tá finančná časť. Zaplatím mix a master, grafika, lisovanie, Sozu a rozpošleme s vydavateľom 100KS zadarmo novinárom na recenzie. Čiže 100 krát cca 5 euro poštovné… Potom mi príde výpis zo streamov a zistím, že mojej hudby bolo vypočutých 68 tisíc minút za 2 mesiace a prišlo mi 9,60e. Podobné je to aj s knihou. Pol roka ju píšem vo voľnom čase (môj pracovný čas) a nakoniec zaplatím korektúry, grafika, druhé korektúry a tlačiareň. Potom my prídu komenty či bude kniha dostupná aj digitálne. Nie nebude!!! Preto musí muzikant v dnešnej dobe hrať koncerty alebo v mojom prípade robiť filmovú hudbu. Všetko ostatné ako album, kniha, vinyl, video klip sú len nástroje na promo… Z ktorých zarábajú šialené peniaze tretie strany.
Duch doby, v ktorej žijeme…
K napísaniu tejto knihy ma inšpiroval môj priateľ Valerij Kupka. Počas pandémie sme spolu často telefonovali a dozvedal som sa od neho množstvo pozoruhodných vecí o literatúre a o živote ruských umelcov. Počas jedného z telefonátov mi Valerij spomenul zaujímavý príbeh zo života básnika a dramatika Alexandra Bloka, ktorý si dlhé roky písaval listy so svojimi priateľmi a táto korešpondencia po jeho smrti vyšla v Blokových zobraných spisoch. Jedného dňa mu však zapojili telefón… Keď Valerij navštívil v Petrohrade byt, v ktorom Blok prežil posledné roky života a dnes sa v ňom nachádza jeho múzeum, sprievodkyňa ukázala na žltú stenu so zaveseným telefónom a podotkla, že odkedy ho namontovali, spisovateľ pri ňom presedel celé hodiny a volával s priateľmi.
Na rozdiel od listov sa už nič z toho, o čom spolu telefonovali, nezachovalo. A ja som si uvedomil, že všetky tie emaily, SMS či telefonáty, ktoré som mal počas posledných rokov s Gergőm Borlaiom, Eivindom Aarsetom, Patom Mastelottom, Stevenom Wilsonom a mnohými ďalšími, išli akoby do vetra. Preto som sa rozhodol osloviť muzikantov, s ktorými som spolupracoval, ale aj takých, ktorých si nesmierne vážim a spoznali sme sa práve počas tohto obdobia. Niektorým som kládol rovnaké, prípadne podobné otázky: spočiatku som dokonca uvažoval, že všetci dostanú tie isté otázky. Postupom času som ale prišiel na to, že niekto je v týchto veciach komunikatívnejší, iný sa o svojom živote a o hudbe baví nerád. Muzikanti sa najprirodzenejšie vyjadrujú hudbou, ani spôsob komunikácie prostredníctvom mailu či telefónu nesedí každému. Preto sú niektoré z rozhovorov dlhšie, niektoré väčšmi filozofické, iné naopak priamočiarejšie (či pragmatickejšie) a viac kĺžu po povrchu. Napriek tomu sa mi zdalo zaujímavé nechať v knihe všetkú tú rôznorodosť, pretože každý z nás je iný. Mnohé konverzácie neboli jednoduché a sprevádzala ich výrazná frustrácia, či dokonca beznádej. Niekedy bola taká silná, že sme komunikáciu nedokončili… Zverejňujem ich, ako boli zaznamenané. Podľa môjho názoru je v nich z pohľadu vynikajúcich hudobníkov, tvorcov, ale aj fanúšikov hudby, zachytený duch doby, v ktorej žijeme. Spontánne rozhovory o hudbe v kontexte doby a témy, o ktorých sa dnes príliš nerozpráva.
Komu má byť táto kniha určená? Pokojne po nej môžu siahnuť aj tí, ktorým mnohé z uvedených mien nič nehovoria. Ani ja som niektoré z nich nepoznal, dokonca môžem povedať, že mám rád neznáme mená, za ktorými sa ukrýva množstvo práce. Je to veľmi inšpirujúce. A musím podotknúť, že ma nesmierne prekvapila miera pokory (a povahové črty) týchto veľkých hudobníkov, ktorí sa na svojej umeleckej ceste dostali skutočne ďaleko. Mám obrovský rešpekt pred ich muzikantskými či tvorivými zručnosťami, pretože svoje remeslo ovládajú skutočne dokonale. Boli súčasťou svetových diel, o ktorých som donedávna netušil. V krajine, v ktorej žijem, je solitér s vlastným názorom neobľúbený. Nemáme radi úspešných ľudí, ktorí drilujú svoje remeslo za zatvorenými dverami a nezaujíma ich názor druhého. Úspech solitérov nám občas až fyzicky ubližuje. Preto sa tvárime, že neexistujú a svedomito ich ignorujeme. Moji hudobní priatelia sú ale iní. Sú ako špongia, ktorá aj vo vysokom veku doslova nasáva informácie o hudbe a umení. Snažia sa učiť od mladších a pomôcť mladším. Vážia si úprimnosť, zvedavosť a tvrdú prácu. Vždy sú za úprimný dialóg s dialogickým partnerom, či už vo forme hudby alebo rozhovoru.Veď nakoniec za každého hovorí práca a výsledky.
David Kollar (júl 2021)
David Kollar's Diary 