2854km

Na našu dlhú cestu sme sa vybrali 31.8. o 22:00 večer. Čakalo nás takmer 14 hodín cesty a vyše 1200km autom z Prešova do Faenzy v Taliansku. Rád cestujem v noci, pretože sú prázdne cesty. Navrhol som Tomášovi, že budem šoférovať aspoň 6 hodín, aby sa vyspal a mohol ma vystriedať.

Počúval som na slúchadlách rozhovor s Pat Methenym. Dostal zaujímavú otázku:
“Ako je možné, že sa tak ľahko pohybuješ v komplikovaných harmóniách? Máš naozaj výnimočný dar.”
Metheny odpovedal:
“Nemám, je to veľmi ťažké aj pre mňa. Preto na sebe stále pracujem. Musím sa pred koncertom rozohrávať 4 hodiny…”

Zaparkovali sme za vidna pri Talianskom motoreste a kúpili si bagetky na raňajky. Tomáš ma vystriedal a pokračovali sme. Do Faenzy sme dorazili na obed. Vyložili sme batožinu a šli sa prejsť. Netušil som, že v Taliansku sú reštrikcie v rámci kultúrnych podujatí ešte stále tak vážne. V kluboch je veľmi prísne obmedzená kapacita. Je potrebné zabezpečiť kontrolóra kovid pasov a testov. Všetko je to veľmi nákladné. Počas koncertov je zakázané podávať nápoje, aby si ľudia nedávali z tváre dole rúška. V meste je ich tisíce, ale počas vystúpení je to úplne iná vec. Paolo mi povedal, že ešte stále nie je otvorené divadlo. Hrajú len malé hry pred divadlom na pódiu vonku. Stoličky musia mať od seba 2m odstup. Blízko seba môžu sedieť len rodinní príslušníci. Musí byť zabezpečená kontrola testov a kovid pasov. Bolo mi z toho naozaj zle. Bežný život je ako predtým, ale kultúrne podujatia stále trpia. Pýtal som sa na kluby, v ktorých sme hrávali s našou talianskou kapelou The Blessed Beat. Polovica zkrachovala, druhá časť zatvorila a čaká na lepšie časy a pár ich prerobili na reštaurácie.

Náš prvý koncert, na ktorý sú veľmi náročné požiadavky na kvalitný zvuk sme mali odohrať v malom klube Dog & Duck. Zašli sme sa tam pozrieť. Paolo sa začal baviť s majiteľom po taliansky. Z artikulácie som vycítil problém. Kvôli reštrikciám sme nemohli hrať na žiadny zvukový aparát, inak by musel nahlásiť kultúrne podujatie vedeniu mesta. V takom prípade musí zabezpečiť bezpečnostnú službu, kontrolóra kovid pasov a testov. Dostať povolenie nie je jednoduché a kontroly sú veľmi prísne. Navyše všetky náklady znáša klub. Podľa opatrení by v takomto prípade mohli byť v klube len štyria ľudia. My dvaja a obsluha. Preto sme nakoniec museli hrať akustický set. Trúbka na sucho a moja barytonová akustická gitara. Ľudia nás sledovali z ulice. Keď sa pred vchodom začali zbiehať, museli sme prestať hrať. Zbalili sme si nástroje a odišli preč. Bola to neskutočne smutná situácia.
Celý večer sme sa o tom bavili. Ako to bolo už pred koronou s hudobným biznisom komplikované. Dostať ľudí na koncerty, na ktorých sa nepije a nehrá hudba do tanca… Korona cely tento systém zložila na kolená. Bavili sme sa o hercoch v divadle, ktorí sedia celý čas doma alebo hrajú malé komerčné divadlo pre okoloidúcich. Samozrejme centrum a krčmy sú stále plné. O kostoloch nehovoriac. Prečo kultúrne podujatia takto trpia? Privoláva hudba kovid? Odpoveď na túto otázku sme nenašli.

Náš koncert v klube Clan Destino nepripadal do úvahy. Pódium a zvuková aparatúra chátrajú už takmer druhý rok. Klub bol prerobený na reštauráciu plnú ľudí s preplnenou terasou. Stretol som tam mojich priateľov Simoneho Cavinu a Francesca Bucciho. Bavili sme sa o tomto stave a porovnávali sme ho so Slovenskom. My na Slovensku sme na tom oveľa lepšie. Simone vyučuje na konzervatóriu bicie. Vravel, že dištančná výučba hudobných nástrojov je čisté peklo. Učitelia nedokážu so žiakmi naraz hrať, pretože majú cez internet omeškanie. Kopec detí bolo odhlásených z umeleckých škôl. Povzdychli sme si a rozlúčili sme sa.

Dlho do noci sme s Paolom a Tomášom rozoberali túto šialenú situáciu. Ľudia začali žiť svoje životy čoraz viac v telefónoch. Vzniká čoraz viac influencerov a všelijakých prázdnych postáv na internete, ktoré tvoria “obsah”. Mal som pocit, že sa mi to sníva. Čo bude s deťmi? Nebudú mať tušenia čo je to živý koncert alebo divadlo… Prečítal som si správy a zistil som, že čísla na Slovensku začali stúpať. Často som si písal s Patom Mastelottom. Bol celý čas na turné s King Crimson v USA. V októbri majú prisť do Európy s Tony Levinom. Celé turné je zrušené (možno sa to ešte oficiálne nevie)

Paolo sa o nás staral ako o kráľov. Uvaril nám chobotnicu a rôzne talianské delikatesy. Štúdio, v ktorom sme mali nahrávať bolo tak isto zatvorené. Vyložili sme všetky káble a zvukové karty z môjho auta a urobili sme pojazdné štúdio v Paolovom byte. Nahrávali sme improvizácie a pripravovali sme sa na ďalší koncert. Dohodli sme pre záchranu predaja hudby koncert pred obchodom s Cédečkami. Dorazili sme na miesto a zažili sme ďalšie sklamanie. Nemohli sme na ulici hrať, pretože by došlo k zhromažďovaniu ľudí, a to je zakázané. Dá sa to len v prípade ak obchod požiada o výnimku, ktorú mu samozrejme mesto nedalo. Na predajni mohli byť v prípade produkcie len traja ľudia! Zariadili sme sa teda podľa plánu B a začali sme hrať akusticky. Pred obchodom sa začali združovať ľudia. Prestali sme. Potom sme začali zas. Takto niekoľkokrát za sebou. Bolo to veľmi smutné…
S majiteľkou sme sa bavili o hudobnom biznise počas pandémie. Nepredáva takmer nič okrem tričiek. Žije z autorských práv svojho deda, ktorý bol hudobný skladateľ. Obchod dotuje, ale počas korony jej klesli príjmy z autorských práv o takmer 80%, nakoľko sú zrušené všetky podujatia. Porozprával som jej o slovenskom vydavateľstve Hevhetia a prepojil som ju s Janom Sudzinom. Možno sa v lepších časoch môžu dohodnúť na distribúcii. V obchode som nechal pár kusov z mojich posledných albumov a na oplátku som dostal tričko skupiny Nirvana pre moju dcéru.

Cestou z “koncertu” sme si všimli vernisáž obrazov na nádvorí. Bol tam klavír, flauta a mikrofóny! Mal som pohnútky opýtať sa, či pre nich nemôžeme s Paolom zahrať krátky set v rámci vernisáže. Vyzeralo to, že toto špeciálne podujatie dostalo malú výnimku… Mikrofóny nemali zapojené. Takže to mali podobné ako my…Uzavretá spoločnosť, vonku bez aparatúry s odstupom…
Paolo začal byť smutný a mal výčitky, pretože som meral takú dlhú cestu a nemoholi sme plnodnotne odohrať koncerty, ktoré sme naplánovali.

Predposledný deň našej návštevy sme navštívili Ravennu. Krásne mesto ozdobené Danteho obrazmi. Stále som nedokázal pochopiť prečo je v uliciach toľko ľudí a koncerty sú problém. Dlhokánske rady pred každým múzeom.

Posledný koncert sme odohrali vonku v Cinema Europa. Pripravili sme živé vystúpenie k prvému slovenskému filmu Jánošík. Hudbu som zložil špeciálne pre Art film festival 2021.
Chcel som si toto predstavene vyskúšať aj s trúbkou pred koncertom s Erikom Truffazom v Bratislave.

Večer sme dorazili do kina. Kiná v obmedzenej kapacite s kontrolou kovid pasov a testov majú veľmi skromnú výnimku. V priestore pre cca 200 ľudí mohlo byť 30 divákov… Lepšie, ako nič. Nazvučili sme sa a pripravili. Začali nás hrýzť komáre. Špeciálne silný druh “Tiger” komár povedal Paolo.
Našli nám na tričkách a ponožkách drobné dierky a napadali nás vo veľkých skupinách. Pred filmom za nami došiel kňaz, ktorý mal o tento slovenský film veľký záujem. Bol správca kina. Privítal nás a doniesol nám vodu.
Na predstavenie došlo 30 ľudí a my sme mohli začať. Mal som zvláštny pocit. Doniesol som kúsok svojej krajiny do Talianska. Mekky filmu, divadla a pamiatok UNESCO. Netušil som, ako film publikum príjme.
Začali sme hrať…

Tento projekt je technicky veľmi náročný. Používame tri počítače, synťáky, elektrický bubon, loopre, gitary a kvantum elektroniky. Po filme nás čakal veľký potlesk. Film vzbudil dlhú diskusiu. V publiku boli starší ľudia s vnúčatami a študenti. Netušili, že v časoch Jánošíka bola na Slovensku taká chudoba v radoch obyčajných ľudí. Zaujala ich kamerová technika akou bol film natočený. Bol som hrdý na Paola, Tomáša a vlastne aj na Jánošíka. Organizátor mi podal ruku a poďakoval za novú skúsenosť. Dozvedel sa niečo nové o Slovensku a premýšľal, že ho aj navštívi. Zbojník Jánošík bol takisto kňazom … Aká tenká je hranica medzi týmito dvoma svetmi.
Zastavil sa pri mne ešte študent ruštiny, ktorý bol nadšený a chcel sa dostať k hudbe slovenských skladateľov Iľa Zeljenku, Cikkera a poľského skladateľa Wojciecha Kilara. Fragmenty ich hudby som použil v tomto predstavení. V rámci hudby v Jánošikovi som sa nevenoval žiadnej postave. Film som vnímal, ako pohľad do minuloti v rámci vtedajšieho filmárskeho remesla a ducha doby. Mojím motívom bolo hrať hudbu súčasnú s fragmentmi minulosti. Predstavil som si rozprávkovú čarovnú guľu, cez ktorú som mohol nahliadnuť do minulosti. Občas som sa hudbou prispôsobil konkrétnej scénke, ale väčšinou som šiel paralelne pohľadom hudobného rozprávača. Inšpirovala ma maliarska technika pentimento. Na starú vrstvu obrazu nanesiete novú, ale priznáte kúsok staršej vrstvy. Takýmto spôsobom môžete naniesť niekoľko vrstiev na seba. A to bol môj hudobný zámer. Použil som mikrofragmenty Zeljenkovej hudby, hudby Wojciecha Kilara a Jána Cikkera. Tieto mikrofragmenty boli technológiou upravené, spomalené a zasadené do hudby, ktorú sme hrali.
Nakoniec sme si popriali veľa šťastia a rozlúčili sme sa. – “vidíme sa v lepších časoch!”

Ráno sme šli s Tomášom do Benátok. Konal sa tam filmový festival. Okrem iného sme navštívili hrob Igora Stravinského, jeho manželky a Sergeja Ďagileva. Benátky boli preplnené ľuďmi. Policajti neustále kričali na davy “Mascheriiina, mascheriiiina!!!”

Skoro ráno sme vyrazili z Benátok do Bratislavy.

V Bratislave sme mali odohrať veľmi výnimočné podujatie. Predstavenie Jánošík s mojou hudbou a hosťom Erikom Truffazom.
Ráno som stihol zaujímavý rozhovor s Jakubom Krónerom. V dvoch dieloch Lokal Tv použil moju hudbu a bavili sme sa o budúcej spolupráci. Zatiaľ nechcem prezrádzať viac…
O 13:00 zaklopal Erik na dvere mojej izby č. 502 v Danubia gate hoteli.
Otvoril som a, keď som ho zbadal s trúbkou a poznámkami Jánošík notes, mal som pocit, že sa mi to sníva. Aj, keď sme spolu hrali už nespočetne veľa krát, stále je to pre mňa neuveriteľný pocit. Erik Truffaz mi klope na dvere a ide na skúšku do mojej izby. Ideme prechádzať film a ja mu mám hovoriť, čo má, kde hrať… O tomto sa mi ani nesnívalo. Do toho mi píše SMS Arve Henriksen a želá mi úspešný koncert. Prichádza mi SMS od Eivinda Aarseta a na email mi odpisuje Pat Mastelotto… Mal som pocit, že som v nebi…

Film sme prechádzali vyše hodiny. Tretinu celej hudby som pracoval s lydickými, durovými a molovými triádami, čo pre Erika pochopiteľne nebol žiaden problém. Po skúške sme šli na obed.
Spomínali sme na naše minulé koncerty a smiali sme sa z videí Roberta Frippa a jeho manželky. Erik sa ma stále snaží prepojiť s jeho hudobnými kolegami. 10. októbra má hrať v Bratislave so svojím kvartetom. Trvá na tom, aby som s nimi zahral dve skladby. Náš spoločný projekt, ktorý bol prezentovaný v Louvri tak isto pokračuje. Tento krát bol s francúzskou herečkou a našou hudbou v parížskom rádiu. Má mi poslať link.

Dorazli sme do kina Lumiére a začali sa pripravovať na večerné predstavenie. Trval som na tom, aby tam bol dostatočné silný a kvalitný zvukový aparát. Potrebovali sme dosiahnuť čistý, dynamický kino zvuk. S Tomášom a Erikom sme prešli sme si film od začiatku do konca.

Premietanie pre verejnosť začalo krátko po 20:30. Kinosála bola takmer plná. Niektoré rady nebolo možné obsadiť pretože by diváci sedeli rovno pred reproduktormi.
Začali sme hrať. Sledoval som time kód. Odrátaval takmer 70 minút. Udržať takýto čas napätie s nemým, čiernobielym filmom dá zabrať. Ukazovať Erikovi kedy má hrať a kedy nie, navyše dúfať, že nám nezlyhá technika. Obsluhovať kvantum nástrojom a počítačov…
Pred každým premietaním si navyše s premietačom nacvičujeme spoločný štart, aby sme boli s filmom a našimi počítačmi na sekundu presne.
Koncert dopadol výborne! Mal som pocit, že nám to ten večer naozaj vyšlo. Napätie a očakávanie v sále sa po Erikovej poslednej note na konci filmu uvolnili v obrovský a dlhý potlesk. Neskutočne nás to všetkých nabilo. Cítili sme spolu Erikom a Tomášom uvoľnenie a pocit zadosťučinenia. Bolo to skvelé! Vyšlo to!!!

(autor fotografií Miro Nôta)

Ďalší deň som mal ísť s Erikom Prausom prebrať cenu časopisu Pamiatky a múzeá za film Fantastický stredovek. Musel som sa však ponáhľať domov. Cestou som ešte navštívil môjho priateľa Mareka Sálku v Piešťanoch.
Čaká ma kopec práce. Chcem nahrať nový album, koncerty Crime on The Bunny, koncert s Erikom v Bratislave, koncert s Arvem v Osle, prednáška o filmovej hudbe na Nitrianskej fakulte, pár živých Jánošíkov, potrebujem dokončiť grafiky, promovať knihu a dohodnúť k nej besedy….

Keď som zaparkoval po siedmich dňoch auto pri dome, tachometer mi ukázal – trip 2854km.
Týchto 2854km mi istým spôsobom zmenili život. Získal som nové skúsenosti a zase som pochopil, že napriek všetkým nástrahám a skúškam to má celé zmysel.

Práve preto, že som sa rozhodol robiť hudbu, som stretol najúžasnejších ľudí na tomto svete!

(text je bez korektúry)

(Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia)