Posledné dni som veľmi často telefonoval s Rickom Coxom. Jeho dobré srdce a podelenie sa o skúsenosti z jeho hudobného života boli prítomné v každom našom telefonáte (presnejšie vo videohovoroch). Rozoberali sme hudbu 4. sveta. Tento termín používal Jon Hassell. Ide v podstate o tradičné folklórne nástroje alebo motívy, ktoré sú obklopené zvukovou technológiou alebo jednoduchšie povedané “efektami”. Ide samozrejme o veľmi sofistikovanú fúziu týchto dvoch “vecí”. Neustále preberáme program mojej návštevy LA začiatkom budúceho roka. Plánujeme niekoľko recording sessions a návštevy Rickových priateľov z oblasti hudby a filmu. Jednu návštevu máme naplánovanú u Thomasa Newmana. Rick mu doniesol môj album Unexpected Isolation, ukázal mu koncert Sonic Pulses live a dokonca pozerali live stream z Jánošíka v Martine 3.12. 2021. Trocha ma mrzelo, že sa živé premietanie nepodarilo urobiť vizuálne lepšie. Nevadí… Ako sa zvykne hovoriť :
“ľudia majú dnes inakšie problémy ako riešiť nejaké umenie…”
Teda, stačí to a buďme radi aj za to. Každopádne nás videl Thomas Newman a Rick Cox. Písal som aj Stevenovi Wilsonovi a Christianovi Fenneszovi. Z obrazu nemali nič, ale ich reakcie boli takmer identické “This music was so effective!”



Posledné mesiace som si začal všímať isté ticho. Dáta a metadata síce praskajú vo švíkoch, ale akoby stíchol dialóg. Či už dialóg, ktorý vzniká na pódiu medzi hudobníkmi alebo hudobníkmi a publikom alebo dialóg ako taký medzi ľuďmi . Ako hovorí môj priateľ “Dobrý dialóg sa neviedie medzi dvoma ľuďmi, ale vedie dvoch ľudí. Dobrý dialóg dáva a zároveň berie.”

Dostavil sa u mňa istý pocit vyhorenosti?, ktorej som sa celý život bál. Dostával som otázky od ľudí.
“Čo budeš robiť potom? Keď už teraz nahrávaš s týmito ľudmi? Čo bude potom????”
Vždy som odpovedal “S akými ľuďmi? No predsa budeme nahrávať a tvoriť ďalej…”
Dostal som otázku “Ako je možné, že sa tvoje albumy vôbec neopakujú? Čo budeš robiť potom, keď sa už budeš musieť opakovať?“
Odpovedal som jednoducho. “Ja nad tým takto nepremýšľam. Baví ma objavovať, skúšať a hľadať. Ešte stále ma to baví. Som obklopený tvorivými ľuďmi, čo mi iné ostáva…” Odvetil som s úsmevom.
Nenapadlo ma pozerať sa na moju hudbu takto. Nevnímal som spolupráce ako trofeje a základom nového albumu nebola motivácia “neopakovať sa”, ale skôr pocit, že chcem niečo nové povedať (príbeh).
Zásadne sa nezapájam do žiadnych verejných debát a diskusií na tému kultúra a umenie pretože aj po tých rokoch neviem úplne presne povedať, čo to umenie vlastne je? V týchto časoch je však veľmi veľa ľudí (hlavne na internete), ktorí odpoveď poznajú. Aký má umenie účel a navyše vedia aj ako má vyzerať. Vedia nesofistikovaným spôsobom rozoznať dobré od zlého. Nezbytočné od zbytočného. Povyšujú intuíciu nad vzdelanie a navyše sú súčasťou “umenia.” Sú vlastne umenie samé. No mám pocit, že v tomto prípade ide o monológ.
Zaregistroval som úvahu o tom, že do éteru prichádza obdobie “praktického človeka”. Praktický človek znovu objavuje objavené, zatajuje inšpirácie, je sebavedomý, je v konkrétnej oblasti nevedomý amatér, vie len to, čo potrebuje do života, potrebuje niekam patriť, byť v skupine, byť zaradený a potrebuje za každú cenu vyjadriť svoj názor (čím vyhranenejšie tým lepšie). Je rovný všetkým majstrom. Robí si dobré promo na sociálnych sieťach. Atď atď… ešte… chcel by uznanie a páčiť sa všetkým…


Počas mojej izolácie som býval v štúdiu. Nahral som v teplotách 13 improvizácii. Poslal som ich Christianovi Fenneszovi. Chce mi s nimi produkčne pomôcť. S manželkou Martou mi odpísali, že sa im páči surovosť nahrávky. Začneme po novom roku. Okrem toho plánujem osobne v LA dokončiť naše rozrobené nápady na diaľku s Rickom Coxom.
Všetko sa zdá byť super, ale zmocňuje sa ma nepríjemný pocit. Kladiem si otázky, ktoré som spomínal vyššie. Vlastne nekladiem, ale prenasledujú ma. Bojím sa odpovedí a viem, že nad démonmi vyhrám jedine prácou. Musím mať stále zamestnanú hlavu. Chvála bohu ma v tých najtemnejších dňoch oslovili, aby som pripravil hudbu do videa pre SNG. Hudbu potrebovali veľmi rýchlo. Poslali mi referenčnú hudbu s obrazom. Upozornil som ich, že nechcem komponovať podľa niekoho a navyše žiadnu hudbu, ktorá je vo všetkých tých reklamách. Vykradnuté Cold Play so zmeneným akordom a všetky tie reverse delaye a water filtere na piánach. Vraj nie, vraj táto reklama je umenie! SNG.
Tak som sa do toho dal. “Klient”, ako sa to v tomto prípade nazýva nakoniec moju hudbu nechcel. Zaplatil nakoniec za licenciu referenčnej hudby autora z inej krajiny. S dovolením režiséra som na svojej stránke zverejnil verzie s mojou hudbou, ktorú si “klient” nevybral. Bolo mi ľúto hodiť ju do koša. Video som poslal John Van Tongerenovi, Rickovi Coxovi, Erikovi Truffazovi a Arvemu Henriksenovi.
Každý z nich mi povedal, aby som bez zmluvy nezačínal komponovať v žiadnom prípade!
Bolo neskoro… (očakával som skôr komenty na hudbu)
Ale nevadí. S dovolením režiséra som videjko zverejnil. Každopádne som vnútorne cítil prehru. Nie krivdu, ale prehru, že som to proste nebol schopný urobiť. Upokojil ma John Van Tongeren a povedal mi, že v reklamách to je proste tak. “Klient je klient…” (strašné slovo)
Aspoň som “zabil” čas tvorbou a naučil som sa niečo nové, a aj pochopil. O démona menej…

To isté som cítil v rámci mojej novej knihy O hudbe a Dobe. Vlastne pri všetkých albumoch vydaných v pandémii. Nedostatočné promo a priestor na prezentovanie. Možno som mal s vydaním počkať na rok 2022 alebo neskôr. “Ľudia majú teraz iné starosti … “ ľudia – klienti



Pripomína sa mi ešte veľmi zaujímava úvaha zo súkromných listov Fullu a Galandu.
“Lidové noviny 16. srpna 1924”

“Umenie vysoké je umenie osobné, individuálne, … Čím toto umenie speje vyššie a ďalej, stáva sa menej zrozumiteľným širokým vrstvám a to tým skorej, keď je vytrhnuté z prostredia svojho vzniku. Preto potrebuje celý rad svojich vykladačov – propagátorov a kritikov. Toto je názor dejin umenia na umenie vysoké…
Preto ľudové umenie kritikov a vykladačov nepotrebuje. Jeho vývoj, ide práve opačnou cestou, dole sostupuje ku všetkým, a preto lpí na starom a netúži po novom. Podiel na tvorenie umenia tu majú všetci Hlavne konzumenti! …
Jeho staré formy sa stále zlepšujú síce a vyvíjajú sa, ale sú stále v zajatí určitej potreby národa – praktičnosti a všednosti – a nad túto hranicu neidú.
Ešte je tu jedna tvorba. Tá tvorí všetko pre peniaze. Tých ľudí ovšem nemožno počítať medzi výtvarníkov, avšak medzi umelcov života. Je to umenie žiť z neumenia…“

Katarína Bajcurová dodáva:
“Začiatkom tridsiatych rokov sa však na Slovensku zrodila iniciatíva, ktorá v európskej, a teda súčasnej štýlovej kvalite nastolila otázku, či možno byť slovenským umelcom a zároveň aj umelcom moderným…”

Video:

Po mojej skúsenosti so spomínaným videom, ale ja fázamy “Stepného vlka”, ktorými posledné mesiace prechádzam, sa vo mne začal odohrávať boj Kirilloviča s Feťukovičom zo súdneho procesu s Dmitrijim Karamazovovom. Miťa, prizerajúci sa na všetky tie možné verzie seba samého a svojho života.

“Páni porotcovia, som tu človek celkom nový. Všetko som vnímal nezaujato…” – Feťukovič.

“Palica má dva konce”.

“Čo, ak sa budem v mojej hudbe opakovať? Ako ďaleko môžem ešte ísť? Kam som vlastne chcel ísť? Musím sa pomaly vrátiť späť? O čom a aký bude môj ďalší album? Pre koho? Načo? Prečo som skočil na lep nejakej reklame? Prečo mi Arve chce zafinancovať letenku do USA? Prečo mi Rick posiela nezverejnené nahrávky Jona Hassella? Prečo Jánošíka pozerá Thomas Newman? Prečo sa ma pýta Erik, či nemám nejakú novú hudbu? Prečo chce moje sólo Steven Wilson na ablum? Z čoho budem budúci rok žiť? Prečo mi Fennesz chce produkovať karanténne nahrávky? Prečo ma Rick učí svoj vlastný intervalový systém? Nepoľavil som? Ozvú sa mi ešte s ďalšou reklamou? Čo mysleli vetou – “This music was so effective???” Začať pracovať na ďalšej knihe alebo na ďalšom albume? Začať tvoriť hneď ráno alebo počkať do začiatku roka? Nechať to až na štúdio v USA? Pustia ma do USA?
Zmeniť ladenie? Oddýchnuť si?! Od čoho! Dať ďalšie prachy do guitar kurzov?
Mám všetko zmazať a začať odznova? Vydať Jánošíka?! Dokážem v sebe ešte prebudiť dieťa?
Čo ak som praktický človek?



“Hey Rick, how are you there?…