Bol to veľmi zlý den už od rána. Kvantum papierov na kvôli mojej ceste do USA, vybavonanie ESTA povolenia, objednávky na testovanie v Krakowe na letisku, rezervácia parkovania na letisku, mailové komunikácie v rámci plánovania mojej cesty, deti, škola, cvičiť na gitare, hodina voľnej improvizácie atď.
Do toho mi zatelefonovala mama. Povedala mi, že babka, ktorá už mesiac a pol leží v Košiciach na geriatrii je na tom veľmi zle. Sestrička telefonicky oznámila, že babka má vysoké horúčky a dýcha pomocou kyslíkového prístroja. Môžu sa s ňou prísť rozlúčiť dvaja rodinní príslušníci, ALE musia byť zaočkovaní treťou dávkou a musia mať negatívny test na Covid 19.
Nevedel som čo na to povedať. Tieto podmieky z maminej rodinnej strany sme spĺňali len my dvaja. Nevedel som, ako sa pripravuje na takého rozlúčenie. Nevedel som, čo povedať:
“S Bohom babka, tak sa maj, vidíme sa, …?”
Bola to veľmi ťažká situácia. Bolo mi jej veľmi ľúto, že leží na geriatrii a pozerá do steny. Zomrie sama so svojími myšlienkami. Zároveň som si spomenul, ako mi po novom roku napísal Erik Truffaz, že mu 1.1.2022 zomrela mama. Bola vyše roka ležiacím pacientom. Erik jej hral pri posteli na rozlúčku.

Test


Šli sme teda s mamou na test. Obaja sme mali pozitývny výsledok. Ostali sme veľmi prekvapení, pretože mama niekoľko dní nevyšla z domu a ja som nedávno prekonal Covid. Moja dcéra mala za dva mesiace Covid dokonca dva krát. Čaká ma cesta do USA, preto sa snažím byť opatrný.
Zaplatili sme a rozišli sme sa s tým, že sa s babkou asi nerozlúčime. Bol som výsledkom veľmi rozhorčený a rozhodol som sa urobiť si ešte jeden test doma. Test mi vyšiel negatívny. Mame takisto. Automaticky sme sa objednali na kontrolný PCR test. Do 24 hodín nám prišli negatívne výsledky. Zaplatili sme 120 euro, aby sme dokázali, že nemáme Covid a mohli sme sa ísť rozlúčiť s babkou. Za peniaze, ktoré som dal na testy počas posledných dvoch rokov by som si mohol kúpiť gitaru…

Stretnutie



Mal som z toho stretnutia strach. O 14:30 sme dorazili na geriatriu v Košiciach, zapísali sa, zmerali nám teplotu a pustili nás na 5. poschodie. Tam nám skontrolovali testy. Zistili sme, že očkovanie nie je potrebné. Zároveň nám známili, že babka má na izbe spolubývajúcu a tá má navštevu. Musíme im nechať 45 minút a potom sa vymeníme. Odbehli sme na kávu a vrátili sme sa o 45 minút. Obliekli nás do modrých “skafandrov”, dali nám čiapky, rukavice a štíty na tvár. Neveril som, že nás takto babka spozná.
Dostali sme 15minút času na rozlúčku…
Kráčali sme dlhou chodbou ako kozmonauti. Zastali sme pri izbe číslo 12. Vošli sme dnu. Zbadal som ju. Zmocnila sa ma úzkosť. Babka spala. V nose mala hadičky a za jej hlavou vydával hlasný zvuk kyslíkový prístroj. Mama ju oslovila. Babka otvorila oči a zbadalo dvoch “kozmonautov”. Na chvíľu som si dal dole štít, aby ma spoznala. Bola pri vedomí a usmiala sa. Modrou sterilnou rukavicou som ju chytil za jej hebkú, mäkkú, teplú ruku a opýtal som sa, ako sa má. Opätovala mi stisk a veľmi poptichu povedala “Dobre” Dýchala veľmi ťažko. Uvedomil som si, koľko vzduchu potrebuje človek, aby povedal nahlas aspoň jedno slovo. Babka ho mala tak na dve písmená.
Mama ju nakŕmila banánom a dala jej napiť vody. Prehodila pár vtipných poznámok, aby babku rozosmiala. Pospomínali na psíka pri dome, celú rodinu. Mama sa pochválila, že pôjdem o týždeň do Ameriky. Babka sa usmiala a veľmi potichu na niekoľko pokusov povedala “Idem aj ja…”
Všetci sme sa zasmiali. V hlave som mal záblesky spomienok. Babka bola čulá, vtipná, veselá a nekonfliktná. Taký kvietok v dome. Teraz tu leží na geriatrii, dcéra ju kŕmy v “skafandri”, vnuk ju drží za ruku v rukavici a vie, že už jej veľa času neostáva.

Spolubývajúca


Jej spolubývajúca mohla mať cez 90 rokov. Scvrknutá biela pani, ktorá mala na hlave sneho biele vlasy a po celom tele pigmenty. Bola len kosť a koža. Ozvala sa ku mne a poprosila ma, či nezájdem pre sestričku pretože potrebuje ísť na záchod. Okamžite som šiel sestričku vyhľadať . Tá mi veľmi pokojne povedala, že pani má plienku a nemám si ju všímať. Má demenciu a zabúda, že nemôže chodiť. Vrátil som sa na izbu. “Sestríčka príde.” povedal som a otočil sa k babke, ktorú ešte mama kŕmila banánom.
“Si kočka, máš jemnú pleť, ako anjelik. Kedy prídeš domov? Dedovi je smutno”, babka sa pousmiala.
“Som kočka..” povedala na niekoľko pokusov veľmi potichu.
Bielovlasá pani sa ku mne opäť prihovorila. “Pane, prepáčte, neviete koľko je hodín? Ja potrebujem ísť na záchod.” V tom vošla do izby sestrička a pripútala jej ruky k posteli.
Veľmi ma to šokovalo. Bolo to drsné, ale už ju poznajú a asi im už niečo povystrájala. Staroba je krutá. Pani, ktorá bola niekedy v mojom veku. Plne aktívny človek nakoniec dopadne takto… Bolo mi jej ľúto.
Stále sa ku mne prihovárala. Musel som ju začať ignorovať. Čas pri babke sa krátil.
Chytil som ju ešte raz za ruku. Pozerali sme na seba cez štíty. Snažila sa niečo povedať, ale prístroj bol hlasnejší. Mama sa jej musela naklánať k ústam, aby jej porozumela.
V tom došla sestrička “koniec návštev.”
Povedal som babke “Ahoj baby, ešte prídem” a pevne som jeje stisol ruku.
Veľmi jemným hláskom povedala “Ahooooj” s dlhým ó.
Odišli sme z izby číslo 12. Zatvorili sa dvere. Nechali sme ju tam ležať s pripútanou pani v tej malej bielej izbe plnej prístrojov, striekačiek, džúsov, banánov a dojčeneckej vody.

Rozlúčili sme sa? Alebo to “ahoj” bola nádej, že sa ešte stretneme?
Návštevy sú zakázané. Babka, ale ešte žije! Čo teraz?!
Musíme si dať urobiť ďalšie testy a poprosiť, či sa môžeme prísť rozlúčiť ešte raz…

Možno aj viackrát.

Dúfam…