Krátky report z USA

Počas môjho trinásť dňového pobytu v USA som si poctivo každý deň približne 45 minút zapisoval denník. Priebežne som ho posielal pár priateľom v mojom úzkom kruhu. Premýšľal som nad jeho zverejnením a poprosil som môjho priateľa Petra Motyčku, ktorý so mnou pracoval na mojej poslednej knihe O hudbe a dobe, aby mi pomohol s čistením textu. Denníky obsahujú veľmi veľa osobných pocitov a drobných udalostí na ktoré by som mohol po nejakom čase zabudnúť. Vrátil som sa domov a niekoľkokrát som sa pokúšal prepísať niektoré dni na túto stránku. Prišla do toho však vojna na Ukrajine. Tak, ako bolo počas Covidu nevhodné robiť promo k vydávaniu albumov a mojej knihy tak je teraz nevhodné písať o mojom životnom zážitku v Los Angeles, ktorý mi zmenil môj hudobný život. Cítim vysoký a hlasný tón v spoločnosti a samozrejme aj v mojom úzkom kruhu priateľov. Zdieľať na internete, že som bol v USA, že mám rozrobené tri albumy, že by som chcel hrať koncerty, promovať knihu a prípadne, že potrebujem podporu je momentálne spoločensky nevhodné. O tom či je vhodné práve to, čo sa na internete deje, radšej pomlčím. Včera som si vlastne uvedomil, že mám na gitare nápis A.T. – tzn. Andrei Tarkovsky a v azbuke mám napísaný môj najobľúbenejší film Stalker. Je to filozofická masterpiece, ktorá ma hlboko zasiahla a začala môj životný dialóg o bytí niekedy v roku 2013. Čo s tým teraz? …

Napíšem o Amerike len v krátkosti s vedomím, že sa pohybujem na tenkom ľade v tak rozdelenej spoločnosti.
————



Celý jedenásť hodinový let z Amsterdamu do Los Angeles som premýšľal nad pohovorom s colníkom v USA. Pamätám sa, že pred ôsmimi rokmi ma v Seattli pražil ako na panvici. Tentokrát to bolo ešte nepríjemnejšie.

“ Prečo ste v USA? Za kým ste prišli? Koľko máte cash? Koľko máte na účte peňazí? Tak málo? Idete sem zarábať? Budete brať drogy? Ukážte mi spiatočnú letenku. Kto je Rick Cox? Odkiaľ ho poznáte? Máte so sebou jedlo? Budete piť alkohol?…”

Rick ma čakal pred východom z letiska. Na sedadle vedľa šoféra sedela čivava ED (ÍDÍ).
Rick ju zdvihol a položil ju na mňa. Chvíľu sme sa bavili o pohovore s colníkmi. Do domu, v ktorom som býval necelé dva týždne sme dorazili za 15 minút. Bola tam Rickova bývalá priateľka Lýza, ktorá ho občas nečakane navštevovala z Detroitu. Prišla práve v ten deň ako ja. Rick mi ukázal svoje štúdio za domom. Tam sme strávili v podstate celé dni. Bolo veľmi čarovné miesto plné rôznych technológii a nástrojov. Niekto by povedal, že je to bordel, no my, čo tomu rozumieme to takto nenazývame… Rick bol skvelý. Pamätám si na ráno, keď som vyšiel z dvora bol pred domom na chodníku rozložený stan. Býval v ňom bezdomovec. Okamžite som bežal za Rickom.

– “Rick, pred domom si nejaký bezdomovej urobil Camp. Mám ho vyhodiť?
– “Kľud David…”

v tom prišiel Rick k bezdomovcovi a hovorí:

– “Hey, idem do obchodu, nepotrebuješ niečo?”
– “Hey, ďakujem, kúpil by si mi Colu a krekry?” – poprosil bezdomovec

Šli sme s Rickom do potravín na rohu ulice a nakúpili sme aj pre bezdomovca. Vo vnútri som cítil hanbu… U nás by sme takého bezdomovca okamžite vyhodili. Možno aj napadli, veď, kto by sa ho zastal? Aj policajti by si možno vybili zlosť…

Rick ma počas môjho výletu zoznámil s niekoľkými priateľmi. Cítil som sa v ich spoločnosti naozaj veľmi dobre. Rozoberali sme históriu Európy a USA. Rick by chcel navštíviť Krakow a Osvienčim. Videl o ňom veľmi veľa dokumentárnych filmov, ale chcel by tam ísť raz za život aj osobne.
Americký skladateľ, vydavateľ kníh a hudby Jim Fox mi povedal, že druhá svetová vojna priniesla do USA veľmi veľa migrantov. Kvalitných ľudí, vedcov a umelcov, ktorí ich zásadne ovplivnili. Napr. v Malibu vedľa seba býval Stravinsky so Schonbergom. Možno o sebe vôbec nevedeli.
Jim mi podaroval niekoľko kníh a Cedečiek amerických skladateľov. Všimol som si aj veľmi zaujímavú knihu Interviews with American Composers.

Jedol som len raz denne. S miernými odchýlkami dlhodobo dodržujem prerušovanú hladovku. 16 hodín nejem a 8 hodín jem. Rick si veľmi nerád varí. Preto si niekoľkokrát denne urobí proteínový shake s džúsom a mliekom z ovsených vločiek. Je vegán. Príde mu správne, že na svete nemôže žiť 7 miliárd mäsožravcov a navyše má veľmi rád zvieratá. Jedol som len jedno mexické jedlo na obed.

Zaujímavé boli naše denno denné nahrávania. Okolo deviatej ráno sme sa stretli v jeho štúdiu. Buď sme pozerali staré americké filmy a Rick ich komentoval alebo sme do nich hrali. Niekoľkokrát sme improvizovali do úvodnej scény z filmu Vtedy na západe. Boli to veľmi čarovné chvíle. Čakal som, kedy sa Rick otočí k počítači a stlačí tlačítko record (nahrávanie). Mohlo to byť o deviatej ráno alebo hocikedy počas dňa. Čakal na múzu. Veľmi sa mi tento spôsob tvorby pozdával. Rick je profesionál vo svete filmovej hudby. Od roku 1983 spolupracuje s Thomasom Newmanom na takmer všetkých jeho filmoch. Takisto s Ry Cooderom. No a samozrejme od roku 1999 s Jonom Hassellom, ktorý nás všetkých inšpiroval.
Rickov dom navštevoval aj skladateľ Terry Riley a ďalší skvelí hudobníci.

Ukázal mi aj známe Village studios, v ktorých nahrávali s Thomasom Newmanom. Na svojom Facebooku som zdielal niekoľko fotiek. Okamžite mi písal Pat Mastelotto, že tam nahrávali album Mr. Mister. Sms správy mi posielal aj Erik Truffaz. Chce aspoň v jednej skladbe, ktoré sme s Rickom pripravovali hrať na trúbke. V tomto štúdiu nahrával aj Frank Zappa, Metallica, …

Každý deň bol v podstate rovnaký. Od deviatej rána sme boli v štúdiu. Sem tam sme šli s ED k zverolekárovi. Každé ráno som sa prechádzal po pláži. Neskôr som objavil aj Rickov bicykel. Naučil som sa veľmi veľa nových vecí o hudbe. Rick mi ukázal kvantum trikov v programe Ableton live. Počul som hodiny nezverejnenej hudby Jona Hassella a mal som možnosť vidieť projekty z nahrávania hudby do James Bonda alebo filmu 1917. Rick mal tesne pred sedemdesiatkou. Je stále zvedavý. Stále má v sebe to zvedavé dieťa, ktoré sa hrá s hudbou. Človej je naozaj taký starý, ako sa cíti. Ako žije.

– “David. Dnes môžeš robiť s audiom všetko možné čo ťa napadne. 50% môjho života to také jednoduché nebolo.” zopakoval Rick takmer každý deň.

Deň D som nazval návštevu Thomasa Newmana. Rick mu doniesol koncom minulého roka moje Cdčka, ktoré som mu poslal poštou. Thomas pozeral aj môj koncert Sonic Pulses. Online ho videlo maximálne 20 ľudí. Medzi nimi boli Rick a Thomas. To bola vždy moja motivácia. Nechcel som svojou hudbou zaujať širokú skupinu ľudí. Šlo mi vždy o úprimnosť a rozhľad.
Na sobotu ráno bola naplánovaná recording session. Prišli sme do veľkého domu v Pacific Palisades, v ktorom Thomas pracuje. Jeho osobný technik Moi pripravil nahrávanie a nazvučil nás. Mal som trocha strach… Nepodarilo sa nám s Rickom zabezpečiť barytónovú akustickú gitaru, ktorú som potreboval a deň pred dňom D sa mi pokazil looper.
Odrazu sa v dome zjavil Thomas. Veľmi milý, sympatický a skromný človek. Privítal ma a začali sme hrať. Thom nahrál pár tónov na viole a vzápätí ich technologicky upravoval v počítači. Bola to experimentálna improvizácia. Prvý take trval takmer hodinu. Thom prebehol, čo sme nahrali a ponúkol nám kávu a Colu light.

– “Počúval som tvoju hudbu David. Gratulujem. Videl som tvoj koncert a aj ten k čiernobielemu filmu. Video nebolo veľmi kvalitné, ale hudba bola naozaj efektívna! Yeah!
– “Ďakujem Thomas. Áno, to sú tie live streamy… Bol to film Jánošík. V podstate slovenský Robin Hood…”

Chvíľu sa s Rickom bavili o novom filme nórskeho režiséra, na ktorom Thomas pracuje.

Nahrali sme ešte jeden take a v tom sa ku mne Thom otočí a hovorí:

– “Rick mi spomínal, že plánujete v tvojom okolí v Európe nejaké koncerty. Premýšľam, že by som sa k vám pridal. Čo ty na to David?
– “Uff, to by bolo skvelé, ale ja nie som promotér. Plánujeme hrať v kluboch pre 100-150 ľudí. Ak vôbec.
V Covide podstatne klesol záujem o koncerty… “
– “ Rozumiem. Moi, zvládol by som bez teba koncert? Nebudem tam mať svojho technika chlapi… Neviem, čo by som si bez neho počal…” – povedal Thomas
– “Práve preto chcem zavolať aj Arna z Paríža. Bol to zvukár Jona Hassella v Európe. Je skvelý. Rozumie tejto hudbe.” – povedal Rick
– “Ok, dajte mi 5-6 týždňov čas. uvidím, ako mi pôjde práca. Prídete teda ešte pozajtra. Ok? ” – povedal Thom

Rozlúčili sme sa, naložil som nástroje do Rickovho Cadillacu a vyrazili sme domov. Bol som príjemne šokovaný nad Thomasovým správaním. Našiel si čas pre chlapíka z východnej európy. Dovolil mu prísť do domu, vidieť do kuchyne, spoločne nahrávať… Spomenul som si v tom na toho bezdomovca pred Rickovým domom…
Oni to majú ináč… Sú podstatne pokornejší a otvorenejší. Žiadne zásluhy za prácu a veľké keci. U nás raper po štyriadstke tvrdí, že dosiahol vrchol a chce oddychovať. Okrem toho mi Rick púšťal pár raperov z LA. Ale takých čo hudbe rozumejú. Dokážu si sami vytvárať beaty. Nepamätám, ako sa volali, ale bolo hneď počuť, že rozumejú tomu čo robia. Človek dnes dokáže žiť 70-80 rokov. Môže na čomkoľvek pracovať celý život a učiť sa. Ľudia v tomto vysokom leveli v podstate každý deň bojujú o svojé miesto.

O dva dni sme sa opäť zastavili u Thomasa. Zahrali sme si a porozprávali sa chvíľu o Slovensku. Moi mi poslal 3 hodiny hudby po stopách, ktorú sme tam nahrali. Musím ju postrihať a poslať návrh Thomasovi. Možno by sme ju mohli vydať… ? Uvidíme…

Predposledný deň som sa šiel k štúdiu Hansa Zimmera. Bol som tam v roku 2014. Cesta po cyklochodníku trvala približne 40 minút. Za štúdiom stálo BMW rady 7, ktoré určite patrilo tomuto nemeckému skladateľovi. Šiel som Paolovi poslať fotku a práve v tej chvíli otvorila dvere upratovačka.

– “Hľadáte niečo?” – opýtala sa ma
– “Nie, som turista. Toto je štúdio Hansa Zimmera? Pozerám, že toto BMW bude určie jeho.”
– “Áno je, ale Hans je v Európe. Chystá sa na svoje turné. Vy v LA pracujete?”
– “Som tu u kamaráta Ricka Coxa a chodievame nahrávať k Thomasovi Newmanovi.”
– “Ahh, Thomas, waw! Gratulujem. Nezabudnite, že dnes bude Superbowl. Držím Vám u Thomasa palce. Majte pekný deň.”

To bol v krátkosti náš dialóg.

Počas môjho pobytu v LA som dostával aj správy z domova. To, že som nebol na Slovensku mi umožnilo vidieť veci z inej prespektívy. Napr. dostal som zo Slovenska otázku, či ma Thomas a Rick nechcú využiť, aby sa dostali do Európy. Boli aj také, že škoda, že som hneď nenahrával gitary do novej Bondovky atď…
My v podstate nič nemáme a bojíme sa, že nám to niekto ukradne… Veľmi ťažko dokážeme rešpektovať ľudí, ktorí makajú. Niekde tam vzadu v hlave je také to divné ego, ktoré vždy povie ALE. Thomas diriguje v Royal Albert Hall naživo orchester do Jamesa Bonda.
Heh,… aká škoda… Ale verím, že nová, rozcestovaná generácia to zmení.
Rick a Thomas sú priatelia. Sú tím. Neexistuje hudobný problém, ktorý by Rick pre Thomasa nedokázal vyriešiť.
Toľko dobrých vecí nám uniká pomedzi prsty… Príležitostí…
Možno je to aj tým, že nie tak dávno sme okopávali zemiaky a všetko, čo dnes máme nám spadlo do náručia ako pečené holuby. Preto si nevážime svoju slobodu, umenie a všetko dokážeme spochybniť.
Ale nechcem sa o tom rozširovať.

Ako hovoril Rick.
– “Dnes môžeš s audiom robiť všetko možné, čo ťa len napadne…”

Stihol som aj obed so zakladateľom firmy Hansa Zimmera, Johnom Van Tongerenom. Chce, aby som mu nahral gitary na jeho album. Dali sme si pizzu, Pilsner a rozprávali sa o Európe.
Rick mi otvoril nové dvere do sveta hudby. Podelil sa o skúsenosti a o svojích kolegov.
“Nakoniec je najdôležiješia len hudba David”. To mi povedal vždy, keď som mal chuť sťažovať sa.
“My vieme, že dôležité je posúvať sa, ono to je nakoniec na hudbe počuť. Hudba človeka prezradí. Či už poslucháča alebo hudobníka”. Hovoril Rick.
Napadá ma výrok Andreja Tarkovského: “Krása je symbolom pravdy. Pravdy, ako cesty…”
(Ale o Tarkovskom budem musieť nejaký čas mlčať….)

Každopádne ten “výlet” v USA bol life changer. Mám podstatne viac textov a zážitkov, ktoré plánujem v budúcnosti zverejniť. Odišiel som zo svojej bublinky a mal som možnosť dotknúť sa veľkého sveta. Dovolili mi to. Prijali ma. Človek si v podstate ani neuvedomí, že je v bubline až kým mu nepraskne… K prasknutiu je potrebné vynaložiť úsilie, prehodnotenie istých postojov a skúsenosti. Hlavne, obklopiť sa dobrými a tvorivými ľuďmi.
Pred mojím odchodom mi ešte písal Pat Mastelotto, aby osm ho navštívil v Texase. Nepodarilo sa mi to. Bol by to veľký stres. Dúfam, že sa stretneme čoskoro a dokončíme druhý album Komara.
Počas môjho pobytu v USA mi zomrela babka. Nestihol som jej pohreb.

Dočítal som aj novú knihu Billa Gatesa – Ako zabrániť Klimatickej katastrofe. Dozvedel som sa niekoľko zaujímavých informácii. Pozitívnych informácii o tom, že ešte stále je tu nádej a cesta. Musíme všetci chcieť, teda pochopiť, uvedomiť si a vystúpiť z bubliny. Chovať sa zodpovedne a naučiť sa spolu žiť.

(Idem do obchodu. Nepotrebuje (š) niečo?)