Občas dostávam otázky, prečo nie je moja kniha O hudbe a dobe aj v digitálnej verzii. Prípadne v audio verzii. Priznám sa, že som v tomto stará škola. Bol som hľadač všetkého, čo ma zaujímalo. Keď som doma nemal internet, chodieval som každú nedeľu do Internet café a presedel som tam dlhé hodiny. Pozeral som na Youtube sóla Johna Scofielda a kreslil som si na papier frázy, ktoré sa mi páčili. Tlačil som si tabulatúry gitarových sól a pozeral som rozhovory s hudobníkmi. V týchto časoch sa internet iba rozbiehal. Bolo to niekedy v roku 2005, a možno trocha skôr…
Veľmi ťažko sa vtedy zháňal denník Andreja Tarkovského. Požičal som si ho z knižnice v čechách a každú stranu som si nafotil fotoaparátom. Čítal sa komplikovane, ale dozvedel som sa potrebné informácie. Hlavne tie, z procesu tvorby a všedného života. Pre Tarkovského knihu Zapäčatený čas som šiel vlakom do Prahy. Takto pracne som pristupoval aj k muzike. Každý zvuk som si chcel vyrobiť sám. Presedel som hodiny nad sólami Milesa Davisa a gitarovými školami Scota Hendersona.
V tejto digitálnej dobe využívam všetky výhody, ktoré sú dostupné. Za všetko si však platím. Všetky masterclasy, kliniky, Deepl, workshopy, audio knihy, programy, atď. Prišlo mi to vždy takto správne. Pošlem do obehu peniaze a tým pádom všetky služby, technológie a programy, ktoré využívam môžu napredovať a normálne fungovať (podporujem).
Uvedomujem si však, že sa niečo zmenilo. Záujemcov by bolo, ale tých, čo si vec kúpia, prípadne za ňu zaplatia je naozaj menej. Ľudia chcú obsah zadarmo. Podľa mňa je aj preto taká vysoká popularita dezinformačných webov. Sú zadarmo. Kvalitný text potrebuje kvalitného autora. Za takýto obsah sa platí. Tieto weby zdieľajú jeden od druhého (ctr c a ctr v) “obsah”.
Všetko chceme zadarmo a to je problém.

“Tí tam vzadu, za tým, či už muzikanti, novinári, správcovia webov, spisovatelia, tvorcovia filmov, tvorcovia dobrých podkastov, atď, by mali dostávať nejaké peniaze od napr… Vlastne odkiaľ? “ – opýtal sa sám seba predomnou môj nemenovaný kamarát.
– “Majú veľa počutí a tým pádom majú promo…” – povedal kamarát
– “Tak jedz promo, natoč z proma ďalší album. Zaplať s promom nájom…”

Kúpiť častokrát znamená podporiť a podporiť znamená umožniť existovať (vzniknúť). Samozrejme sa v tomto prípade vynára otázka potreby konkrétneho existencie diela.
“Autor ho robí kvôli sebe a hudba má ľuďom robiť radosť. Ak umelec pýta peniaze tak je zapredanec…? A kto to vlastne potrebuje???”
K otázkam tohto typu sa nebudem vyjadrovať pretože si vážim čitateľov tejto stránky a mám o nich vysokú mienku.
Vrátim sa k mojej knihe. Pokúšal som sa nahrať audio. Začal som ju čítať a nahrávať na mikrofón. Vôbec sa mi to nepáčilo. Prišlo mi to umelé a nasilu.
Audio som preposlal vydavateľovi a pár ľuďom z môjho okolia. Rozhodli sme sa, že toto nie je cesta. Kniha by potrebovala herca. Ale ktorého? Chcel by som niekoho, koho hlas nie je v každej reklame alebo TV seriály. Navyše, je na to potrebný rozpočet. V tomto prípade je to nereálne. Stále mám však v hlave tú predstavu, ako som šiel do Prahy pre Tarkovského knihu. Ľudia si môžu knihu kúpiť a mať ju doma. Vidieť prácu grafika, prípadne si podčiarkovať texty… Môžu ju mať takpovediať navždy. Ale došlo mi, že nemôžem očakávať, že všetci premýšľajú tak ako ja. Musím ísť s dobou, ale v rámci rozpočtu a možností. Chcel by som knihu vydať aj v angličtine, ale to by bol náročný projekt. Uvidíme, čo čas prinesie.

Rozhodli sme sa s mojím vydavateľom, že knihu dáme do predaja aj digitálne. Bude to PDF formát pre tých, ktorí nemajú na poličke miesto alebo chcú šetriť papier. Ale aj pre tých, ktorí si kúpia PDF a rozpošlú ho všetkým kamarátom mailom. “Toto si prečítaj, čo povedal chlapík, ktorý robí s Zimmerom, pošlem ti to mailom. neviem ani ako sa volá, ale to je jedno…”
O knihe bude vedieť viacej ľudí a časť z nich ma bude v ďalšom lockdowne anonymne posielať k lopate. 🙂
Nevadí. Veď umelci žijú hlavne z toho, že sa nich rozprávame, chválime ich a počúvame ich hudbu na Spotify. Prípadne čítame knihy stiahnuté na ulož.to. Počúvame kvalitné podkasty a otravuje nás intro s prosbou o podporu.
Je to ťažké, ale zároveň napriek všetkému krásne. Dokončiť album, napísať knihu, odohrať koncert alebo urobiť hudbu k filmu. Keby neexistovali peniaze tak sme miliardári.
Každopádne musíme ísť s dobou. S touto šialenou dobou.

Digitálny predaj spustí vydavateľstvo Hevhetia na svojich stránkach už čoskoro.

Zdieľam teda rozhovor s hudobným publicistom Adamom Baruchom, ktorého názor si veľmi vážim. Bavili sme sa minulý rok aj o tejto téme. Rozhovor je súčasťou mojej knihy O hudbe a dobe, ktorá obsahuje 15 rozhovorov s hudobníkmi z celého sveta.

ADAM BARUCH 

Internet boriaci bariéry je síce demokratický, no pre kultúru úplne devastačný 

Hudobný publicista Adam Baruch (1951) sa narodil v Poľsku, od roku 1967 žije v Izraeli. Študoval na Vedecko-technologickom inštitúte v Haife, kde prednáša počítačové technológie a softvérové inžinierstvo. Ešte v rodnej krajine si zamiloval jazz, ktorý vyhľadával na rozličných západných rozhlasových staniciach. Ako hudobný zanietenec sa celý život venuje umeleckým aktivitám: založil Izraelskú jazzovú spoločnosť (1978) a absencia nezávislého vydavateľstva ho v roku 1987 podnietila k založeniu labelu Jazzis, v ktorom vychádzali napríklad projekty klarinetistu Harolda Rubina, saxofonistu Alberta Begera, klaviristu Sasiho Shaloma alebo Dave Liebman Big Band. Od roku 2001 prevádzkuje internetový portál The Soundtrack of My Life, na ktorom uverejnil viac ako 

6 600 recenzií nielen jazzových, ale aj bluesových, rockových či experimentálnych albumov (s návštevnosťou takmer 12 miliónov čitateľov). Keďže recenzoval viaceré z albumov Hevhetie a zúčastňuje sa na podujatiach košického vydavateľstva, jeho zoznámenie sa s Davidom Kollarom vyústilo do pozoruhodného medzigeneračného dialógu.

Ako si prežil pandémiu korony? Podľa nahrávok sa zdá, že bola pre teba plodná. Písal si veľa recenzií? 

Najzásadnejším dopadom korony bola medziľudská izolácia! Už je to vyše roka, čo som prestal cestovať mimo Izraela a stretávať sa s ľuďmi, s výnimkou najbližšej rodiny. Pomaly však prichádza okamih, keď sa to vracia do normálu, pretože všetci z rodiny sme už nejakú dobu zaočkovaní. Počas pandémie som pokračoval v prednášaní na univerzite, samozrejme len prostredníctvom Zoomu. Ako technicky a počítačovo zdatný človek som nemal problém preorientovať sa na nové technológie, ale musím priznať, že to bola pre mňa úplne nová skúsenosť, značne odlišná od pocitu prezentácie pred zaplnenou učebňou či auditóriom. V tejto neosobnej komunikácii mi chýbali predovšetkým očný kontakt či opätovanie úsmevu, žmurknutia. 

Čo sa týka osobného života, bol som dosť zaneprázdnený záležitosťami okolo sťahovania, keďže sme krátko pred pandémiou kúpili nový byt. Dosť námahy mi prinieslo už len sťahovanie mojej obrovskej zbierky nahrávok a triedenie do nových políc. Na druhej strane ma to v istom zmysle dostatočne zamestnalo a uchránilo pred depresívnymi stavmi. Popritom som sa snažil čo najviac si zachovať svoju bežnú rutinu každodenného písania o hudbe, počúvania nahrávok, ktoré mi prichádzali poštou, učenia a sledovania filmov. Nesmierne mi však chýba osobný kontakt s priateľmi z celého sveta!

Dopad pandémie na hudbu (a samozrejme aj na iné oblasti) dokážeme posúdiť až v priebehu tohto roka. V roku 2020 ešte vychádzalo množstvo nahrávok zaznamenaných v predchádzajúcom období, keďže k poslucháčom sa albumy zvyknú dostávať približne rok po nahrávaní. Nijakým zásadným spôsobom nebol poznamenaný ani segment reedícií, takže v roku 2020 sme boli svedkami približne rovnakého počtu nahrávok ako roky predtým. Čo však utrpelo, boli koncerty a spolupráce ľudí z rozličných krajín – na toto všetko mala pandémia obrovský dopad. Situácia nás ale na druhej strane naučila viac spolupracovať a komunikovať v podmienkach nemožnosti osobného kontaktu. Zrejme po prvý raz v histórii sa ukázalo, že internet dokáže byť užitočným a relevantným komunikačným médiom a prostredníkom. Osobne plánujem pokračovať v písaní hudobných recenzií aj za predpokladu, že budem jediným človekom na tejto Zemi. Písanie je pre mňa formou sebavyjadrenia, ktoré milujem a v istom zmysle ma núti triediť vlastné myšlienky a robiť si sám v sebe poriadok. Moje recenzie, doteraz čítané miliónmi priaznivcov, ostávajú pre mňa vždy prvoradé a najdôležitejšie. Písanie ma núti vnímať hudbu pozornejšie, všímať si pozadie nahrávky a čo je najpodstatnejšie: otvorene prezentovať, čo si skutočne myslím. Nemôžem pravdivo písať v čo verím, pokiaľ sa nedokážem oslobodiť od vonkajších vplyvov či vzťahov. Nesmierne dôležité pre mňa tiež ostáva zdieľanie týchto moje znalostí, čo je vlastne aj dôvodom, prečo to všetko robím: „Teach your children…“, ako sa spieva v jednej piesni.

Súhlasím s tebou, že počas obdobia COVID-19 dosiahol internet v rámci komunikácie svoj vrchol. Viem, že pôsobíš na univerzite: ako vnímaš dištančné verzus klasické vyučovanie? Ja som od októbra doma s deťmi a hoci musím uznať, že dištančné vzdelávanie má aj svoje výhody, jeho nevýhody prevažujú. Chápem, že napríklad introvertnejší žiaci zrazu nemusia zápasiť s kolektívom v triede, no na druhej strane mám pocit, že sa študenti naučili podvádzať. Počas testov majú schované ťaháky a ich vynaliezavosť býva obrovská. Počul som o prípade, keď si dievčina prelepila kameru priesvitnou páskou, aby ju nebolo počas ústnej odpovede dobre vidieť, rozmazaný obraz navodil dojem slabého internetového signálu a ona si mohla pokryť monitor ťahákmi. Aké sú tvoje skúsenosti? 

Učím takmer päťdesiat rokov a aj preto je moje pozorovanie súčasnej situácie skôr neradostné. Celý „moderný“ učebný systém je podľa mojej mienky úplným omylom, prostredníctvom ktorého budeme naďalej vyrábať generácie a ďalšie generácie idiotov. Po dvanástich rokoch povinného vzdelávania majú dnešní absolventi prakticky nulové skúsenosti i zručnosti, sotva dokážu čítať (a rozumieť tomu, čo čítajú) a písať (schopnosť vyjadriť sa). Ani vysoké školstvo na tom nie je oveľa lepšie. Vyučovanie v skupine štyridsiatich, tridsiatich, ale aj dvadsiatich študentov je úplný nezmysel, pretože tí ľudia zväčša nemajú absolútne nič spoločné. Omnoho produktívnejším sa javí individuálnejší grécky model, pri ktorom učiteľ alebo mentor komunikuje s menšou skupinkou záujemcov. Žiaľ, nepresadil sa. Ľudské pokolenie však má šťastie, pretože aspoň časť inteligentnejších a schopnejších jedincov sa bez ujmy dokáže prebrodiť aj takýmto nepriaznivým systémom a svoju vysokú úroveň dosiahnuť samovzdelávaním. Učebný systém zavedený pred dvesto rokmi dobre poslúžil jedinej veci – zbavil nás negramotnosti. Rýchlo sa však vyčerpal, stratil svoje opodstatnenie a začal produkovať iný druh negramotnosti a úplnej neschopnosti vlastného individuálneho myslenia.

Inak vyučovanie na diaľku je úplná fraška – pedagóg rozpráva doslova stene (či obrazovke). Takáto vzdialená komunikácia môže byť užitočná snáď ako prostriedok na sprevádzanie či navigovanie niekoho. Absolútne sa však nehodí na vyučovanie a dnes ho používame z jediného dôvodu: na nič lepšie sme neprišli. V tomto by sme mali nechať od pandémie poučiť, že poukázala, aký je tento systém chorý. Vezmeme si ponaučenie? Nie som si istý…

Súhlasím s tebou. Zdá sa mi, že ľudstvo prežíva obrovskú duchovnú krízu. Niekde som čítal, že z hudby sa vytratila prirodzená hierarchia a pyramídu nahradila sieť. Dnes hudbu nahráva a produkuje ktokoľvek. Zachytil som rozhovor so Stevom Lukatherom, v ktorom spomínal, že množstvo hudobníkov popmusic nedokáže odohrať od začiatku do konca vlastnú skladbu. Netušia, čo to znamená nahrávať s inými hudobníkmi, tvoriť a konfrontovať sa, cestovať po svete, hrať v kluboch, vystupovať na koncertoch. Vývoj hudby a hudobníkov by mal byť organický. Vtedy je pravdivý. Môj hudobný kolega mi spomínal príhodu so svojimi žiakmi: traja z nich, ktorí nedokážu poriadne zahrať ani jednu kompletnú skladbu, vedú na sociálnych sieťach búrlivé debaty o hudbe a kultúre. Starostlivo dbajú o svoj Instagram a Facebook, kde majú omnoho väčší „výtlak“ ako ich učiteľ, profesionálny umelec. Takýmto spôsobom vlastne presviedčajú okolie, že sú skvelými hudobníkmi. Nepríde ti to zvrátené? Stovky muzikantov, ktorí na sebe dlhé roky pracujú, sa o svoje sociálne siete natoľko nestarajú, pretože žijú reálny život a neustále makajú. 

Toto je samozrejme problém, o ktorom všetci vieme. Internet zbúral všetky bariéry a už viac niet obmedzení. Je to síce veľmi demokratické, ale pre kultúru úplne devastačné. Roky sme nadávali na hudobný biznis a na vydavateľstvá, že nám od tridsiatych až po osemdesiate roky minulého storočia v istom zmysle filtrovali a obmedzovali produkciu hudby. Dnes sa však ukazuje, že im skôr dlhujeme obrovské poďakovanie za zúženie rozsahu výberu. Nemusíme debatovať o tom, že to väčšinou nerobili úplne nezištne a úprimne, no na druhej strane investovali nemalé čiastky do vzniku hudby, aká sa dovtedy neprodukovala a ktorá by bez ich pričinenia nevznikla. Bez nahrávacích spoločností by tu neboli Beatles, Stones ani Hendrix. Stav, v ktorom má hocijaký „akože umelec“ potenciálne rovnaký status ako ten skutočný a vyskúšaný, je úplne deštruktívny. Ľudia, žiaľ, nemajú schopnosť rozlišovať medzi umením a odpadom, pokiaľ ich to niekto nenaučí. Tu už nadväzujem na predchádzajúcu debatu o vzdelávaní.

Takže áno, v mnohých smeroch sa ľudstvo rúti do záhuby – ničíme si planétu, na ktorej žijeme, kašleme na naše kultúrne bohatstvá, zabúdame na etiku a skutočné hodnoty… Za týchto okolností nie je Zem schopná produkovať dostatok energie na jedlo, vodu a ďalšie veci pre nás všetkých. Vyzerá to tak, že sme si to za posledných dvesto rokov pokafrali na všetkých frontoch a cesta späť sa nejaví ako príliš nádejná. Toto sa stáva, pokiaľ peniazmi nahradíme Boha. Aký len je už toto stupeň cynizmu, keď na americkom dolári čítame „In God We Trust – Veríme v Boha“. Ten nahradil pôvodný nápis „E pluribus unum – Jeden z mnohých“, ktorý však väčšmi korešponduje s nastávajúcim dianím.

Táto kovidová situácia akosi priveľmi zamiešala karty a skutoční umelci sa ocitli v jednom vreci s hudobnými zabávačmi či popovými superstars. Aj verejnosť si stihla poriadne kopnúť do umelcov. Keď začali žiadať o podporu štátu aj komerční umelci, vznikla téma, prečo štát podporuje umenie, ktoré sa nepáči širokej verejnosti. Z toho jasne vyplýva, že umenie je to, čo sa páči všetkým, hoci v minulosti tomu bolo väčšinou práve naopak. Pozdáva sa mi aj Kandinského zobrazenie vzťahu umelca a spoločnosti na princípe trojuholníka pomaly rotujúceho dopredu a hore. Kto je vlastne podľa teba umelec? 

Toto je nesmierne zložitá otázka, s ktorou sa trápim celý svoj život. Ako človek vedy zvyknem používať jasné definície, logické vysvetlenia, merania a kritériá, ktorými možno dospieť k presným záverom. Tento problém však pravdepodobne nemá jednoznačné riešenie. Podobá sa skôr otázke, čo je vlastne dobrá hudba a čo nie je? A ešte dôležitejšie: či vôbec máme nejaké kritériá, ktoré dokážu začleniť hudbu (alebo iné umenie) do priehradky „dobré“. Samozrejme, najčastejšie prevažuje názor, že v tomto prípade nemožno stanoviť kritériá, že všetko je subjektívne. Toto je však najdevastujúcejší a najškodlivejší postoj k umeniu, proti ktorému bojujem celý svoj život. Pokiaľ nemáme stanovené kritériá, nemôžeme sa nijakým spôsobom rozhodnúť, aká vlastne má byť dobrá hudba. Pamätám si, že už pomerne dávno som dokázal zaujať úplne jasný postoj vo veci, či je nejaká hudba dobrá alebo nie – vedel som to dokonca ešte skôr, ako som sa začal zaoberať štúdiom estetiky, filozofie a histórie umenia. Neskoršie štúdiá len utvrdili a presnejšie zadefinovali moje vnútorné nastavenie ohľadne rozlišovania umenia/hudby. Sú toto objektívne kritériá? Možno všeobecne nie, no pokiaľ ich porovnám s vkusom a kritériami viacerých ľudí, ktorých osobne považujem za vzdelaných a inteligentných, v istom rozsahu platia. Počas HevhetiaFestu 2019 som mal pomerne dlhú prednášku o hudobnej kritike, na ktorej som sa snažil obhájiť jej existenciu, vrátane morálnych a etických otázok týkajúcich sa tohto problému. Konštatovanie, že všetko je subjektívne je len chabým ospravedlňovaním sa hlúpych a lenivých umelcov/hudobníkov. (Smiech.) Tiež si môžeš byť istý, že ťa potom predovšetkým tí, ktorých umenie či hudbu hodnotíš, budú titulovať nie celkom najprívetivejšími označeniami, ako sa to stávalo aj mne. Označovali ma za povýšeneckého i nafúkaného. Už sa cez to po tých viac ako päťdesiatich rokoch písania dokážem povzniesť, ale naďalej odmietam pripúšťať si ich zjednodušujúce uzávery: „Ktože si a čo vlastne vieš, že sa opovažuješ kritizovať moju hudbu – veď predsa všetko je aj tak subjektívne…“ Takže umelec je osoba naplno využívajúca Bohom darovaný talent na vyjadrenie vnútornej pravdy, ktorej ostáva verná po celý život, bez ohľadu na okolnosti.

Veľmi výstižné. Zvlášť na sociálnych sieťach však platí: „Umenie nás má baviť.“ Na podobné komentáre nereagujem a je mi tých ľudí úprimne ľúto. Ako vnímaš Tarkovského výrok: „Krása je symbolom pravdy?“

S týmto hlboko filozofickým postojom úplne súhlasím. Nesmiernu krásu nachádzame aj v matematike, v prírodných vedách, v symetrii, v logike, v jazykoch a samozrejme v umení. Na samotnej „pravde“ stojí aj estetika – v niečom takom platí = pravda alebo nie. Vyjadrenie pravdy môže byť v zásade podané jednoducho ako binárna 0 (nepravda) alebo 1 (pravda) a je nekonečným súborom informácií, z ktorých si môžeš voliť medzi pravdou a jej opakom. Pokiaľ nám nejaké umenie prináša pocit krásy, zároveň vyvoláva v našom myslení aj pocit pravdy.

Aký je tvoj názor na folklór? Mali by hudobníci do svojej tvorby vnášať prvky lokálneho folklóru? Podľa niektorých je to nutnosť, ako sa odlíšiť od zvyšku sveta. Pokiaľ je to prirodzené, pripadá mi to v poriadku. Pokiaľ však nie, je to tragédia. Ak počuješ hudobníka z Indie či Afriky, je ti jasné, odkiaľ pochádza. Čo potom napríklad s Poliakom alebo Nemcom? 

Význam slova „folklór“ je v istom zmysle špekulatívny – osobne ho vnímam (v hudobnej terminológii) ako spoločné hudobné dejiny sledovanej skupiny ľudí. Indickí či africkí hudobníci neboli dlhé obdobia konfrontovaní so západnou hudbou. K stretu došlo prakticky až nástupom komunikačných prostriedkov – tie vniesli do danej časti sveta západné vplyvy a preto aj týchto hudobníkov dnes poznamenáva to, pred čím boli kedysi chránení. Nesúhlasím s názorom, že by európski hudobníci nemali využívať folklór – či už miestny alebo aj cudzorodý (pre nich napríklad africký či indický). Ako človek, ktorý počas svojho života hodnotil enormný počet nahrávok, musím prehlásiť, že na mnohých z nich badám rozličné folklórne vplyvy. Najmenej na tých jazzových. Aj vo svete súčasného popu badať výrazný, žiaľ, často aj jediný vplyv – tie sračky sa robia len pre peniaze.

Ďakujem ti za rozhovor a dúfam, že sa čoskoro vidíme. 

(marec 2021)

(text je bez korektúry)