V roku 2012 som začal spolupracovať s Gergom Borlaiom. Znamenalo to pre mňa veľa. Myslím si, že Gergo je Mozart na bicích. V tých časoch som mal veľmi rád gitaristov ako John Scofield, Scott Henderson a Robben Ford. Vydal som album Film Soundtracks and Ideas. Bola to veľmi jednoduchá gitarová hudba ku krátkym amatérskym filmom, v ktorých som bol hercom, kameramanom aj producentom.
Album nemá nič spoločné s mojím jazzrockovým hraním na albume Equation of Time z roku 2011. Gergo počúval Film soundtracks and Ideas a povedal, že toto by mohla byť moja gitarová cesta. Nikdy zo mňa nebude Scott Henderson, to mi bolo jasné už dávno.
V tých rokoch som začal sledovať filmy Andreja Tarkovského a práve vďaka nemu som začal premýšľať o umení a jeho význame. Začal som sa tápať s elektrickou gitarou. Nemohol som sa pohnúť ďalej. Chcel som nájsť samého seba. Vtedy som spoznal hudbu Eivinda Aarseta. To bolo pre mňa zásadné. Od Eivinda som sa dozvedel o Terje Rypdalovi. Veľmi ma to inšpirovalo. Niekde v hĺbke duše som veril, že elektrická gitara nemusí byť len o gitarových hrdinoch, jazze, rock n rolle a tak ďalej…, ale dokáže rozprávať príbeh.
Vďaka Eivindovi a Terjemu som sa utrvdil v tom, že to tak je. Všetko do seba zapadlo. Môj album Film soundtracks and ideas, za ktorý som sa pred hudobníkmi trochu hanbil, som si začal uvedomovať ako míľnik svojej hudby. V roku 2013 som nahral album The Son. Po operáciách môjho syna. Bol to môj prvý album “filmového hudobníka” Davida Kollára. Začal som rozprávať príbeh prostredníctvom svojich gitár. Navyše ma priťahovala “filmová forma” skladieb. Teda, žiadna forma. Skladba nemusí mať refrén ani slohu a nemusí mať gitarové sólo. Dôležité je zachytiť atmosféru a sprostredkovať svoj príbeh. Je to počuť napríklad na soundtrackoch. Skladba môže mať 25 sekúnd, ale aj 12 minút. Môže len tak plynúť ale sa postupne vyvíjať. Eivind v jednom videu povedal (neviem ho už nájsť), že jeho inšpiráciou bol Terje Rypdal. Terje mladým povedal, že gitarista nemusí znieť ako Američan, môže si nájsť svoj vlastný osobitý štýl. Tým, že bol Terje vo svete úspešný, motivoval generáciu mladších hudobníkov v Nórsku.
Milujem jeho rockový zvuk elektrickej gitary. Má zvuk klasického rockového drtiča, ale výberom správnych hráčov a spojením rôznych nástrojov dal elektrickú gitaru do úplne iného kontextu. Eivind Aarset bol pre mňa nový Jimi Hendrix. Jeho práca s hudobnými plochami a gitarovými efektmi bola a stále je neuveriteľne inšpiratívna a originálna. Pred niekoľkými rokmi som sa stretol s maliarom Petrom Popelkom a strávili sme desiatky hodín rozprávaním o svetových maliaroch. Potom mi to všetko došlo. Ako sa vlastne dá porovnať abstraktná maľba s týmito dvoma hudobníkmi. Maliari vyjadrujú to, čo cítia. Zachytávajú moment, atmosféru. Presne takto vnímam a chápem hudbu ja. Touto cestou sa chcem uberať… Už vo svojích textom mám rad tri bodky …
Ako píše Galanda a Fulla vo svojích listoch:
“Nenapaľuj sa, že ten dom je na krivo namaľovaný. Neni to dom, je to obraz.
To sa mi páči na Tarkovského filme Zrkadlo. Je to mozaika spomienok zo života, ktoré však pozornejší a vnímavejší divák môže nahradiť svojimi vlastnými. Tarkovský vo svojej knihe Zapäčatený čas zverejňuje listy nespokojných divákov… Filmu nerozumejú, nemajú sa čoho chytiť. Chýba im forma, zápletka, koniec…
Tarkovský však reauguje:
“Ťažko môžem očakávať väčšie uznanie za to, čo robím… Mojou najtajnešou túžbou bolo, aby som sa vo svojích filmoch vyjadroval s maximálnou úprimnosťou a v čo najväčšej úplnosti bez toho, aby som niekomu vnucoval svoj názor… Človek, ktorého umenie nezaujíma, ale posudzuje ho, pretože nie je ochotný a pripravený uvažovať o zmysle a cieli svojej existencie z vyššieho hľadiska, veľmi často vyslovuje vulgárne primitívne výroky typu “Nepáči sa mi to” Alebo “Je to nezaujímavé”. Dnešný človek s takýmto postojom nie je schopný premýšľať o pravde. Nemôžete sa s ním hádať. Je to, ako žiadať niekoho, kto je od narodenia slepý, aby vám opísal dúhu. Bude jednoducho ľahostajný k utrpeniu, ktorým musel umelec prejsť, aby sa s divákmi podelil o pravdu, ktorú objavil.…
Pravda je symbolom krásy, krásy ako cesty…”
Úplne s Tarkovským súhlasím.
Neskôr som spoznal hudbu Jona Hassella. Práve s jeho hudbou som objavil koncept Pentimento. Je to maliarska technika, pri ktorej maliar nanáša novú vrstvu na staršiu. Zároveň však priznáva časť staršej vrstvy. Jeho hrou a hudbou som bol úplne unesený. Vrstvenie perkusívnych nástrojov hudby aj tretieho sveta pomocou dostupných tehnológii a následne “vrstvenie”, “maľovanie” trúbkou nad ne… Túto hudbu nazval Jon Hassell – Hudbou štvrtého sveta.
Prostredníctvom neho som spoznal gitaristu Ricka Coxa, ktorý si vymyslel vlastný intervalový systém, aby neznel ako ostatní gitaristi. Je zložený z tabuľky poltónov a špeciálneho pravidla ich obratov. Navyše Rickove procesovanie gitary cez Ableton live v Pre-faderoch ma veľmi inšpirovalo. Nie nadarmo bol s Jonom Hassellom od roku 1999 a s Thomasom Newmanom spolupracuje od roku 1988 až dodnes.
Zabudol som spomenúť Adriana Belewa z King Crimson. Jeho originálna a veľmi energická hra ma ovplyvnila ešte v mojich jazzrockových rokoch. Inšpiroval ma aj rytmický minimalizmus Roberta Frippa a samozrejme, jeho ambientné plochy. Alebo dlhoročný partner Nicka Cavea Warren Ellis. Zbožňujem jeho tvorbu. Ten “hluk” – noise, to rôzne vrstvenie rytmických pásiem na seba často krát postavené na náhode… S Eivindom sme sa zhodli, že soundtrack k filmu Proposition je veľmi inšpiratívny.
Kombinácia všetkých týchto gitaristov a mojich vzorov ma dostala tam, kde som teraz. Možno preto chce Steven Wilson na albumoch moje sóla. Zostalo vo mne niečo z mojej jazzrockovej éry (aspoň technika a frázovanie), ale na sóla sa pozerám cez svoju novú optiku abstraktného umenia a porušovania konvencií…
Uvidím, kam sa moja cesta bude uberať ďalej.
PS: Na záver pridávam skladbu z môjho albumu The Son. Je to skladba Today at 18:00. Zatelefonoval mi lekár, že o 18:00 má môj syn podstúpiť druhú operáciu… Snažil som sa napodobniť zvuk morzeovky z potápajúcej sa lode pomocou gitarových zvukov.
David Kollar's Diary 