Začiatok turné

Naše krátke turné začalo v Krakove. Stretli sme sa tam s Rickom a nechali si 2 voľné dni, aby prekonal Jet lag. Chcel si pozrieť Osvienčim a továreň Oskara Schindlera. Bola to moja 6. návšteva Osvienčimu a možno 4. návšteva továrne Oskara Schindlera. Rick toho veľa o druhej svetovej vojne čítal. Vždy si pri bloku 11. spomeniem na hrôzu doktora Mengele. Bola to budova v ktorej robil všetky tie zverstvá na ľuďoch. Aj po 6. krát to bolo naozaj nepríjemné. Nedokončili sme túru a odišli sme skôr preč. Po večeroch sme v Rickovej hotelovej izbe prechádzali možné verzie repertoáru, ktoré sme si dohodli pred niekoľkými týždňami. Mali sme aj spoločné Zoom video s Paolom. Neskoro večer sme zašli na dve pivá a šli sme spať. Okrem nekonečných debát o komponovaní filmovej hudby sme rozoberali aj náš hudobný materiál. Ricka s Thomasom Newmanom čaká práca na novom filme a Man called Otto v hlavnej úlohe s Tomom Hanksom.
Na tretí deň v Krakove pristál Paolo Raineri a náš zvukár Arnaud Mercier. Oba lety mali vyše 50 minútové meškanie.
Arnaud bol pódiovým zvukárom Jona Hassella. Náš tým bol takmer kompletný. Musím spomenuť aj Anitu Pócsovú, ktorá dala dohromady celú logistiku nášho turné. Od leteniek až po kompletný denný harmonogram.



Čakala nás dlhá cesta z Krakova do Trnavy, kde bežal Hevhetia fest Jána Sudzinu. Rick nám počas celého turné púšťal v aute staré americké filmy a komentoval ich. Jeho najobľúbenejší bol The hustler.
Dorazili sme niečo pred desiatou večer. Zaparkoval som auto v hoteli Max Plaza a šli sme na večeru. Stretli sme sa s Janom a Erikom Truffazom. S Erikom je to vždy veľmi vtipné stretnutie. Veľa sa smejeme a spomíname.


Prvý koncert v Malom Berlíne

Zvukovú skúšku sme mali o 9:30 ráno. Rick bol dosť unavený. Nastavenie nám trvalo skoro tri hodiny. Prešli sme si playlist, ktorý sme s Rickom pripravili v Krakove. Erik Truffaz mal problém s tým, že mali byť na pódiu dvaja trubkári. Navrhol striedanie počas koncertu. Zažil totiž v minulosti duet s Paolom Fresu a nedopadlo to dobre. Povedal som mu, že Paolo z pódia neodíde. Dokáže sa prispôsobiť Erikovej hre, netlačiť na neho a nebrať mu miesto. Erik nakoniec súhlasil. Po zvukovej skúške sme museli všetky nastavené veci vyložiť na stoly a presunúť ich kvôli ostatným muzikantom. Nerobíme to radi. Zvuková skúška akoby tým pádom pre nás nebola. Pred koncertom musíme opäť rozkladať nástroje a techniku na pôvodné miesto. Zmenia sa drobné nastavenia a je to navyše stres. Čo už. Po zvukovke sme mali kopec času do nášho koncerty a ďalšej krátkej zvukovky. Šli sme sa s Paolom pozrieť do Synagógy, kde bežal program Hevhetia festu. Stretli sme tam Erika Truffaza a samozrejme sme sa nahlas smiali. S Erikom sa proste inak nedá.


Večer sme dorazili na rýchlu zvukovú skúšku a začali sme hrať. Nemám rád, keď je počas zvukovej skúšky prítomné publikum. Chcem, aby bol prvý tón, ktorý publikum počuje naozajstný, koncertný. To je nevýhoda festivalov s jedným pódiom. Unavujeme publikum rôznymi zvukmi a testami PA systému počas zvukovej skúšky. S Rickom sme sa dohodli, že koncerty začneme tak ako to robievali s Jonom Hassellom. Začneme z ničoho. Môže to byť zvuk ladenia gitary, alebo len taký jemný štek na trúbke. Týmto spôsobom vstúpime všetci do ticha a začneme hrať…
Rozhodol som sa koncerty uvádzať. Je to predsa len hudba, ktorá nie je veľmi bežná. Porozprával som o maliarskej technike Pentimento a hudbe štvrtého sveta a súvislostiach, v ktorých budeme hrať.
Bol to veľmi opatrný koncert. Každý si hľadal svoje miesto. V každej skladbe sme mali jemný rytmický pulz, ktorý ovládal Rick. Je neskutočne originálny v procesovaní audia. Paolo sa veľmi dobre prispôsoboval Erikovi. Nechával mu miesto a viac menej vytváral hudobné plochy. Mne ostala barytónka a basové linky. Z môjho pohľadu nešlo o veľmi vydarený koncert. Sledoval som Erika a Paola, ako sa sústredia na hudbu. Nechávajú si priestor a nechávajú priestor Rickovi. Ja mám na pódiu vždy ten pocit veľkej zodpovednosti. Zorganizovať turné, dať dokopy muzikantov, odšoférovať, komunikovať s publikom. Chcel by som, aby to na pódiu fungovalo najlepšie, ako sa len dá. No je to hudba. My svojou hrou vyvolávame múzu a ona občas príde a občas nie. Občas príde vo veľkej dávke a občas v malej. Občas v žiadnej. Častokrát je to len náš subjektívny pocit. Teda v tomto prípade môj. Stáva sa to aj hudobníkom, ktorí majú od začiatku do konca celý koncert nacvičený. Jednoducho to nezafunguje…
Keď nemám dobrý pocit z koncertu, nerád idem dole z pódia medzi publikum. Všetky pozitívne pocity mi prídu falošné a cítim vnútorné sklamanie. Takto som sa cítil aj v Trnave. Paolo ma ukľudňoval. Tvrdil, že sa podľa neho koncert vydaril. Hľadali sme sa… Skúšali sme koľko toho náš nový hudobný materiál zvládne.




Tieto projekty vznikajú priamo pred publikom. Nakoniec má vlastne publikum jedinečnú príležitosť vidieť muzikantov v prvotných reakciách jeden na druhého. Je to v podstate čistá tvorba. Po prvom koncerte mi bolo jasné, že moja úloha v tomto projekte je basová linka, barytónová gitara a midi snímačom ovládané Fender piano.
Zároveň som si uvedomil, že bez nášho zvukára Arna by sme to nezvládli. Arno je absolútny profofesionál a tejto hudbe dobre rozumie. V tichších pasážaš dokonca používal veľmi zaujímavé efekty.
Po koncerte bol za mnou Erik Truffaz a povedal mi: ” You are a big fish!”
Okamžite som získal prezívku na celé turné. 🙂

Ráno nás v izbách už po druhýkrát zobudil zvuk vŕtačiek. V hoteli Max Plaza sme mali spať tri noci. Poslednú sme zrušili. Robotníci od skorého rána prerábali izbu číslo 12., čo bola izba medzi mnou a Rickom. Rick spal v izbe číslo 11. Niečo mi to pripomenulo…
Rozhodli sme sa, že pôjdeme do Martina a prespíme tam, kde nás čakal druhý koncert.