Večer sme dorazili na recepciu hotela Ibis v Bratislave. Zaparkovali auto v podzemnej garáži a šli na check in. Mladý recepčný mi oznámil, že má voľné len 3 izby a budem musieť mať s Paolom na nasledujúce dve noci manželskú posteľ. Hotel bol jednoducho plný. Hrozne ma naštval. Stále dookola to opakujem pri bookingu. Jednotku pre každého a ak dvojku tak jedine s oddelenými posteľami. Odišiel som s kufrom a ruksakom z hotela. Nechal som izbu Paolovi a šiel som hľadať iný hotel. Telefonoval som Anite Pócsovej, nech mi nájde izbu v niekde poblízku. Všetky hotely boli plné alebo mali neskutočne drahé izby. Hotel Tatrana 115 euro za noc. Hotel Danubia gate dokonca za 300. Som držiteľom zlatej karty hotela Danubia gate, ale mali voľnú len izbu s jakuzou. Bola mi zima a hrozne som potreboval ísť na WC. Anita telefonovali na všetky rôzne recepcie a ja som s kufrom v zime hľadal hotel. Zatelefonovalo promotérovi festivalu City sounds a oznámila mu prúser na recepcii. Ten sa nahneval a telefonoval riaditeľovi hotela. Nakoniec sa zistilo, že tam bola voľná izba na meno David Kollar. Naštvaný som sa dotrepal naspäť do hotela Ibis. Recepčný bol červený, ako paradajka a netrúfol sa ani pozrieť mi do očí.
– “Chcel si, aby som sa prešiel v noci po Bratislave s kufrom a plným močovým mechúrom??!!”
– “Ja som si vašu rezerváciu naozaj nevšimol…”
– “Kto si ju mal všimnúť, keď nie ty???!!!”
Nechal som ho tak, vypísal všetky tie papiere a šiel na izbu. Mali sme voľný večer. S Paolom a Arnom sme zašli na pivo do The Peach (ruin baru).
Ráno sme išli s Paolom na dlhšiu prechádzku. Zastavili sme sa v predajni s Cdčkami v Hummelovom múzeu. Nechali sme na predaj môj posledný album a Paolov projekt Ottone Pesante. Vrátili sme sa na recepciu pre Ricka a Arna a šli sme na spoločný obed.
Arno medzitým telefonoval produkčnému Sound City festivalu a dohodol n a 15tu stretnutie so zvukárom. Šli sme s Paolom s ním. V budove rozhlasu nás na recepcii očakávala produkčná a odviedla k zvukárom. Arno sa profesionálne predstavil a presne nakreslil na papier pre zvukárov, ako majú pripraviť mixpult na našu zvukovku. Mal som pocit, že im robí workshop o ich vlastnom mixe. Je to neskutočný profík. Vypýtal si aj merač napätia pre Rickov transformátor a v požiadavke mal, aby nás za pódiom o 5 minút 19 čakali dva stoly zakryté čiernou plachtou. Vysvetlil, ako budeme pracovať so svetlom a rozlúčil sa.
Autom sme k rozhlasu dorazili krátko pred siedmou. Všetko bolo pripravené (až na čierne plachty). S Rickom sme na stoly začali pripravovať počítače a všetky káble. 20:00 sme sa dostali na pódium. Mali sme mať hodinovú skúšku. Technici nám preniesli pripravené stoly a začali sme zvukovku. Všetko šlo hladko. Aj počas koncertu som mal dobrý pocit. Bol t ovlastne prvý koncert na šnúre bez Erika Truffaza. Hralo sa nám dobre. Zvuk v sále bol výborný. Po koncerte sme rýchlo zbalili nástroje a šli sme na hotel. Ráno nás čakala cesta do Prahy.
S Paolom sme ešte odbehli na pár rýchlych pív a porozprávali sme sa o našich súkromných životoch a veciach, ktoré nás za posledné dva roky stretli. Zhodli sme sa, že byť hudobníkom, ktorý netoká poslucháčovi, ale hľadá vlastný hudobný jazyk je čoraz ťažšie. Hudobníci to mali asi ťažké vždy. Covid nám ubral minimálne 30% práce a navyše očakávané zdraženie energií prinútili niekoľko klubov na zimu úlne zatvoriť. Ľudí je na takýchto koncertoch čoraz menej. Navštevujú väčšinou veľké podujatia, ktoré sú spoločenskou udalosťou. Väčšina klubov prešla na vyplácanie muzikantov z lístkov (80% z predaných lístkov). K takémuto koncertu je potrebné drahé promo, ale to by sme boli v ťažkom mínuse…. Nechceme a vlastne ani nevieme robiť hudbu, ktorá je kulisou na letnom kúpalisku alebo v krčme. Možno som to už spomínal, ale veľmi sa mi páči výrok Igora Stravinského o hudobných vizionároch. Vravel, že niekto hrá hudbu, ktorá je už vymyslená. Skladá si v nej svoje “vlastné” skladby a texty. Vizionár sa s cudzou hudbou neuspokojí. Špekuluje, hľadá a skúma. Byť vizionárom je údel. Je to ako povolanie zdravotnej sestry. Človek to robí z vlastného presvedčenia a je rád, že nejako vyžije.
David Kollar's Diary 