Ráno sme z bratislavského hotela Ibis vyštartovali do Prahy. Cesta šla celkom dobre.
Po troch hodinách sme zaparkovali pred Divadlom X a vyložili sme auto. Auto som stále vykladal a nakladal ja s Paolom. Pripravili sme sa na zvukovú skúšku. Na festivale vystupoval aj Tomáš Mutina. Doniesol mi z Prešova gitaru Steinberger, ktorú mi kúpil Rick.
Je to gitara bez hlavy a veľkej časti tela. Rick trval na tom, že mi takúto gitaru musí kúpiť. Cestuje sa s ňou veľmi ľahko. Väčšinou si ju pri check-in(e) nevšimnú. Má totiž s púzdrom rozmer ako viola. Veľmi som sa na ňu tešil. Mám rád “divné” gitary. Nútia ma hrať iným spôsobom. Keď hrám napríklad na Fender Stratocaster, podvedome hrám podobne, ako David Gilmour alebo Eric Clapton. Moja gitara Stalker od Ruda Sivčáka má vôbec podvedome neťahá hrať spôsobom iného gitaristu. Práve preto má divný tvar a farbu. Steinberger má podobný tvar, ako gitara Allana Holdsworda, ale hrať, ako on je veľmi ťažké. Jeho legátový spôsob hry a harmónie si vyžadujú špeciálny talent a cvičenie.

Steinberger



Môj mozog nemá kapacitu na premýšľanie v tak komplexných harmóniách. Som skôr intuitívny autor a gitarista. Hranie z nôt mi vždy spôsobovalo úzkosť. Sústrediť sa na niekým iným napísanú presnú melódiu a harmóniu môj mozog nezvládal. Bolo pre mňa vždy oveľa jednoduchšie naučiť sa skladbu podľa ucha a zapamätať si ju. Hrať sa s dynamikou tónov… Gitarové sólo improvizujem alebo si v ňom urobím oporné body. Napríklad moje sólové koncerty majú predpripravenú štruktúru, ale dĺžky konkrétnych častí vznikajú priamo na mieste. Tak isto aj spoje skladieb a častokrát aj samotné skladby vznikajú priamo na pódiu. Čím som starší, tým viac som intuitívnejší. Aj, keď si svoj sólový koncert do bodky pripravím, vždy ho naživo zmením. Vycítim podľa atmosféry, že konkrétna časť môže byť dlhšia alebo kratšia alebo dynamicky hlasnejšia alebo tichšia… Vyhovujú mi jednoduchšie harmónie. Častokrát používam jednoduché obraty durových alebo molových akordov. “Priznávam” tercie… Mám pocit, že keď je harmónia jednoduchšia, vynikajú ostatné zvukové nuansy, ktoré do skladby dávam. Podobne je to s varením. Jednoduchý základ a nechať vyniknúť chute rôznych ingrediencií. Nemusím všetky dávať do jednej skladby, veď budem hrať ešte ďalšie… Mám rád dlhšie plochy a samozrejme nevyspytateľnú štruktúru, ale na druhej strane občas vyspytateľnú… aspoň na chvíľu… Vyspytateľná štruktúra je v tomto prípade ako krátka červená niť pretkaná hudobným materiálom pre poslucháča…
Hovorím tomu “filmová forma”. Hudba vo filme môže mať pár sekúnd alebo 9 minút, môže si dovoliť rôzne experimentálne polohy a pracuje s tichom. Ako hovorí Rick: “It must be sexy”
Forma klasickej rockovej skladby, populárnej skladby alebo jazzovej skladby mi už jednoducho nesedí. Cítim sa veľmi skľúčene… Teda… Ak je dobrá skladba tak prečo nie 🙂 Ak je v nej priestor na tvorivosť tak prečo nie…


V podstate takto prebiehajú aj tieto koncerty s Rickom, Paolom a Erikom. Mám pripravenú paletu “farieb” a vyberám z nej tie, ktoré v danom momente považujem za správne.

Vrátim sa, ale ku koncertu. Na zvukovej skúške sme zistili, že mi brumí snímač, keď sa v divadle zapli svetlá. Nedalo sa s tým nič urobiť. Občas sa to stáva. Priestor jednoducho nie je “elektricky” pripravený na takýto druh koncertu.
Po zvukovej skúške sme zašli na obed. V Prahe bol aj môj brat Miro, Ľubo Krajňák a naša manažérka Anita Pócsová. Poobede šiel Rick s Arnom na hotel. Ja a Paolo sme sa šli prejsť po Prahe a vrátili sme sa do Divadla X. Skúšal som moju novú gitaru, ale zistil som, že túto techniku ladenia vôbec nepoznám. Bol by to risk zobrať ju na festivale na pódium. Práve bežal sólo set Tomáša Mutinu, ktorý som si s Paolom pozrel. Tomáš mi gitaru doniesol vlakom z Prešova. Bola ešte zabalená. Kuriér ju počas turné doručil dva dni pred tým.

Do šatne dorazili Arno a Rick.



Anita Pócsová, Paolo, Ja, Rick a Arno

Arno mi povedal, že potrebujem agenta. Potrebujem niekoho, kto mi bude zháňať koncerty. Niekoho, kto má kontakty a vybudovanú sieť. Spomenul mi dve mená, ktorým pošle email s informáciami o mne. Potešil ma. Viem, že nemôžem robiť všetko sám. Berie mi to veľa energie a hlavne častokrát zbytočne. Každé povolanie má mať svojho profíka. Nemôže skladať hudbu a zároveň byť agentom. Byť svojím vlastným manažérom a ekonómom zároveň.
V týchto post-covidových časoch som voči hľadaniu agenta  trocha skeptický. Mám pocit, že ľudia si naozaj nejako odvykli od kultúry… Idú na podujatia, ktoré sú viac menej spoločenskou udalosťou… Ale určite tomu dám šancu. Arnovi som veľmi vďačný…



Večer sme na festivale Space X vystúpili ako headliner. Mali sme v podstate pripravený celý program, ktorý sme ohrávali od koncertu v Trnave, Martine a Bratislave. V Bratislave sme podľa mňa hrali najlepšie. Zvuk bol veľmi inšpirujúci. Pražský koncert sa podľa môjho názoru nevydaril. Vedeli sme, čo ideme robiť, ale nejako to nešlo. Prirovnal by som to k štartovaniu auta. Štartuje, štartuje, ale nenaskočí. Takýto pocit som mal celý koncert. Mal som pocit, že všetky moje rozhodnutia sú nesprávne. Skracovali sme skladby a cítili, že to nejako nefunguje. Pri klaňačke mi Rick povedal, aby som si vypočul nahrávku. Či sme naozaj hrali tak zle, ako sa mu zdalo… Vravel, že to bolo pravdepodobne atmosférou v priestore… Kto vie. Stále to beriem tak, že to je len náš pocit. Sme možno unavení z materiálu, ktorý hráme posledné 4 dni… Publikum to možno vníma úplne ináč. Ťažko povedať, ale najdôležitejšie pre mňa je, ako sa cítim ja.. Možno som nemal sledovať koncerty pred nami… Unavia sa mi uši a kreativita… Kto vie…
Po koncerte sme zbalili veci a šli sme s Paolom a Anitou na pivo. Rick s Arnom šli spať.
Bol to náš posledný koncert. Škoda, že nebol najlepší… Ale tak to asi má byť… Večná nespokojnosť nás núti pracovať na sebe a nestáť na jednom mieste…

Zajtra cestujeme s Rickom do Prešove, kde bude bývať tri dni.