Ricka som ubytoval v penzióne Hradby. Naplánoval som mu trojdňový program v okolí Prešova. Ľubovniansky hrad, múzeum Andyho Warhola, Údolie smrti z druhej svetovej vojny a prechádzku po vyľudnenom centre mesta Prešov.
S Rickom sme strávili hodiny v aute a porovnávali sme Slovensko s USA. Životnú úroveň, cestovný ruch, zvyky a hudobnú scénu. Samozrejme, že sa to nedá porovnať, ale nahliadnuť a vyhodnotiť isté veci možné je.
Nedávno som bol v Bratislave na nahrávaní s Michalom Novinskim. Mišo je asi najznámejší a najvyťaženejší skladateľ filmovej a divadelnej hudby na Slovensku a pravdepodobne aj v okolitých krajinách. Zhodli sme sa, že najneúctivejšie sa k nám obom chovali ľudia na Slovensku. Viedli sme dlhé debaty o tom, prečo tomu tak asi je. V čom spočíva tá slovenská malosť. My sme v podstate stále v rozmanitých občianskych vojnách. Ak je niekto v niečom dobrý (okrem športu tam buď vyhráš alebo prehráš) tak na jeho adresu vyslovíme to nikdy neutíchajúce ALE. Ak niekto vie hrať rýchlo tak mu ALE chýba hĺbka. Ak hrá niekto “filozoficky” chýba mu technika. Ak hrá niekto výborne rock tak ALE určite nezahrá džez. Ak má výbornú techniku na bicích tak ALE nedokáže hrať pocitový jednoduchý song… Ak vie niekto takmer všetko tak sa zistí, že je samouk a tým pádom sa o ňom ani nebavme… Hrozne si týmto škodíme a stále platí môj starý výrok, že Slovensko je super prostredie na získanie komplexov.
Na Rickovi a vlastne na všetkých mojich hudobných spoluhráčov sa mi páči práve to, že si jeden na druhom váži to, čo vie. Sústreďme sa na to, čo vieme, čo nám ide ľahko a zdokonaľujme sa. Nemyslím tým, že nemáme ovládať hudobnú teóriu a, že nemáme vedieť, čo hráme…
Niekde som čítal, že spôsobom, akým sa dnes vyučuje na školách len vychovávame priemerných ľudí…
Ak má dieťa napríklad z jazykov jednotky a z matematiky trojky tak, čo urobíme?
Dáme ho na doučovanie z matiky. Zoberie mu to strašne veľa energie, kým sa dostane na dvojku. Kvantum úsilia… Nemá na to jednoducho bunky. Úplne prirodzene mu však idú jazyky. Ak by energiu, ktorú dá dieťa do doučovania matematiky dalo do jazykov, bolo by na úplne inom levely. Tu platí, že ak dáme rybe šplhať na strom, bude vyzerať ako nemehlo. Inému dieťaťu ide zas prirodzene matematika. To isté platí v hudbe. Každý by mal, alebo by sa mal pokúšať nájsť to, čo mu ide najlepšie a pracovať na tom. Ľahko sa mi to hovorí… Chcel by som, aby moja dcéra mala jednotky z všetkých predmetov… 🙂
Hľadáme dokonalý priemer… Môže, ale byť priemer dokonalý?
Na zmýšľaní hudobníkov, s ktorými som prišiel do styku sa mi páči práve opačný spôsob zmýšľania. Každý má v hudbe svoju úlohu a napĺňa ju na najvyššej možnej úrovni. Pat Mastelotto nehrá ako Gergo Borlai a naopak. Je to v tom, že všetky tie generácie žili v slobode? Najlepší sa niekam dostali? Slobodná tvorba? Bol to prirodzený výber… ? Neviem… Asi… Každopádne robili niečo ináč a funguje to…
Náš minulý režim nahrával priemerným a lojálnym (česť výnimkám). Možno je v nás dodnes to, že ak sa niekomu darí tak si automaticky myslíme, že si to nejako musel vybaviť? Niečo za tým určite bude. Častokrát sú to otázky legitímne. V našej krajine existuje kvantum boháčov, ktorí si zarobili peniaze “vlastnou hlavou”.
Automaticky preto závidíme aj keď nemáme čo… V pop music kopírujeme už overených zahraničných interpretov a veľkej obľube sa u nás teší revival západných amerických kapiel, prípadne ľudovky… Všetká česť kapelám, ktoré hrajú poctivý revival, alebo pop. Je dôležité udržiavať stopu… Ak by môj otec nemal revival kapelu, asi by som sa k hudbe vôbec nedostal.
Moja otázka má, ale iný zámer…
Je v nás akýsi strach z nájdenia vlastnej identity? Čo sme vlastne urobili na začiatku druhej svetovej vojny? Čo všetko sme si tu robili navzájom do roku 1989? Sused susedovi, kamarát kamarátovi…?
A potom to prišlo… Každý si mohol robiť, čo len chcel. Podnikať a mať doma video, filmy s jednohlasným dabingom, napálené Cdčka a ísť k moru na dovolenku. “Sused bude závidieť… “Táto “náhla” sloboda mala aj svoj mínus, ktorý sa premenil v chorobný konzum…
Mám pocit, že Slovensko je veľmi blízko východu a zároveň veľmi blízko západu. Sme v takom očistci. Chceme byť súčasťou veľkého západného sveta, ale v krvi nám neustále prúdi režim minulý. Sme aj tu, ale aj tam. Natiahnutý ako žuvačka. Sme výborní štatisti a stratégovia tretích strán… Príde mi to veľmi dedinské. Krutá stredoveká dedina, ako z románu Laurus alebo Čo nám momentálne vyhovuje viac?
“Zdravý” sedliacky rozum nám napovie. Čo to vlastne je ten zdravý sedliacky rozum? Nieje náhodou podčiarknutý konzumom? Znamená to veriť svojej intuícii, pocitu? Ale v dnešnej dobe je to veľmi málo. Tliachať o niečom o čom nemáme ani šajnu… Načúvať svojmu “vnútornému” hlasu a vysloviť verdikt: pekné” alebo “škaredé, prípadne “svetové”, alebo “zbytočné”, “nezaujímavé”. A je to. Aké jednoduché nie? Je to v myslení cesta späť k čiernobielym televízorom s troma kanálmi, ktoré sme všetci vymenili za minimálne stokanálové farebné.
Rick, Erik, Pat, Arve, a Fennesz sú celý život otvorení novým podnetom. Z nových podnetov vznikajú nové skúsenosti a z nich prichádza múdrosť. Múdrosť v rozhodnutiach a v skutkoch, nie v slovách. Veď aj sval prestane rásť ak s ním budeme robiť stále ten istý cvik a nevystavíme ho zmenám a nekomfortnej zóne.
Všetky tieto šialené veci ma napadli cestou autom do múzea Andyho Warhola. Keď Rick Cox nahrával s Thomasom Newmanom hudbu do filmu vykúpenie z väznice Shawshank, montovali môjmu dedovi do domu splachovací záchod.
Spomenul som si na príbeh Yuvala Noaha Harariho o pití čaju. Istý človek pil každé ráno čaj a čítal pri tom noviny. Čaj pil hlavne kvôli svojej dávke cukru. Jedného dňa sa zamyslel a povedal si, že pri pití nebude čítať noviny a skúsi sa sústrediť na chuť. Uvedomil si, že okrem cukru má čaj aj nejakú chuť, ktorú si doteraz popri čítaní vôbec neuvedomoval. Rozhodol sa, že svoj každodenný čaj bude odteraz piť sústredene a bez čítania novín. Postupne vyskúšal všetky príchute v supermarkete. Testoval ich… Sústredil sa na ne. Jedného dňa navštívil odborníka, ktorý mu urobil o čaji prednášku. Začal ho navštevovať častejšie a kupoval špeciálne druhy čaju. Sústredil sa na chute a začal ich postupne vnímať a rozoznávať. Uvedomil si, že v supermarkete si už žiaden čaj nikdy nekúpi. Na konci príbehu povedal:
“Ak by ste mi dali tento špeciálny Panda Tea (čaj) v to ráno, keď som čítal noviny a tešil sa na moju dávku cukru, nevšimol by som si žiaden rozdiel medzi čajom zo supermarketu a tým špeciálnym čajom…”
“Slovensko je krásna krajina.” Veľmi často poznamenal Rick. Bol nadšený z Ľubovnianskeho hradu. V Amerike také hrady nemajú 🙂 Pozreli sme si aj Údolie smrti, bunkre a múzeum Andyho Warhola. Pre Ricka to bol obrovský zážitok. O Warholovi toho vedel oveľa viac než ja. Múzeum je urobené veľmi dobre, ale škoda, že je práve na takom mieste… ALE 🙂
Cestou do Krakowa sme s Rickom rozoberali hudobnú teóriu. Rick si vymyslel vlastný intervalový systém. Nebavilo ho hrať vo všetkých tých kresťanských módoch a v diatonických stupniciach. Rick vníma na hmatníku čísla ako priestor, nie ako miesta, kde konkrétne tóny hrať. Má tabuľku, do ktorej zapísal všetky možné kombinácie intervalov v jednej oktáve. V tabuľke má napríklad zapísane čísla 2, 5, 5. To znamená napríklad od tónu C dva poltóny vyššie čiže tón D, od tónu D päť poltónov čo je tón G a od päť poltónov od tónu G je tón C. Rick ovláda všetky obraty tejto kombinácie od ľubovoľného tónu. Má naozaj zmáknutú hudobnú teóriu. Trick je v tom, že touto “náhodnou” cestou harmónii hrá niečo, čo predtým nepočul alebo sa o to snaží… A práve Rickov spôsob hudobného uvažovania zaujal Jona Hassella a Thomasa Newmana.
Prečo? Asi obaja čítali noviny pri pití čaju…
(Pri písaní som počúval tento koncert (na slúchadlá))
David Kollar's Diary 