Dostal som z viedenskej galérie Belvedere pozvanie odohrať krátky úryvok mojej hudby na špeciálnej fundraising večery pre sponzorov Belvederu. Nikdy v živote som takýto event k večeri nehral. Vyhýbal som sa týmto podujatiam, ako som len mohol. Snobské stretnutia boháčov, ktorí sa ožerú a rozprávajú sa o dovolenkách. Zaspievajú si s interpretom hit, odfotia sa a nechajú svoje pudy výst na povrch. Na ľudovú nôtu tancujú po stoloch atď … Povedal som si, že event v galérii vo Viedni, ktorá je, ako Louvre v Paríži bude asi niečo iné, ako O2 večierok v Tatrách… Dokonca si vybrali moju skladbu z Youtube.
Ponúkli mi dobrý honorár a ubytovanie na dve noci. Rozhodol som sa tam teda ísť.
Pár dní pred tým som si na internete všimol, že deň pred mojím “večierkom” hrá vo Viedni Steven Wilson s Porcupine Tree. Napísal som mu sms a Steven ma napísal na zoznam hostí. Napísal mi aj, že jeho nový sólový album je už hotový a poďakoval mi  za spoluprácu na ňom.
23. októbra som vyrazil do Viedne. Na tento výlet som zobral klávesáka z otcovej kapely Valéra Dugasa. Okolo 17:00 sme došli na hotel, ubytovali sa a vyrazili sme do viedenského Gasometru. V pokladni ma čakala obálka s menom. V rade sme sa stretli s milými slovákmi, ktorí ma tam spoznali.


Koncert Porcupine tree bol super. Plná sála, dlhé skladby s rozmanitými zvratmi privádzali publikum do varu. Steven je v tomto jedinečný. Mieša popové prvky s rockovými a prog rockovými. Výborne odspieval celý koncert, ktorý trval takmer tri hodiny. Som veľmi rád, že sa naše cesty skrížili a pravidelne mu nahrávam gitary na jeho albumy. Po koncerte sa nám stretnúť nepodarilo. Steven mal vo Viedni rodinu a napísal mi sms, že deti boli veľmi unavené a musel ísť na hotel.

“Čoskoro sa určite osobne stretneme”, napísal mi…
Po polnoci sme s Valérom dorazili na hotel.


Nasledujúci deň som sa na raňajkách stretol s bubeníkom Tommym Caggianim. Netušil som, že tam vystúpi aj on. Stretli sme sa na festivale Hevhetia minulý rok. Tommy je ezoterický bubeník a je to veľmi krásny človek. Vyžaruje z neho neskutočná pozitívna energia. Zvukovú skúšku sme mali naplánovanú na 15:00. Všetko bolo presne na sekundy načasované. “Germans” povedali sme si s Tommym. Stuff pripravoval stoly pre 380 ľudí.
Táto večera bola veľmi drahá. V podstate to funguje tak, že časť z ceny večere sa použije na náklady spojené s večerou a programom a zbytok ostáva galérii Belvedere. Plus, ak som to správne pochopil sa odprezentuje nový maliar, ktorý má zároveň predajnú výstavu.
Prišlo mi to, ako veľmi dobrý nápad. Začal som mať, ale čudný pocit… Hrať pre boháčov…
Keď si spomeniem, ako som v minulosti zháňal sponzora…

– “Dám ti 10 euro a keď takých nájdeš 100, máš tisíc” alebo
–“Začni hrať hudbu pre ľudí. Možno by si mal do svojej hudby zakomponovať ten nástroj… hmm, ako sa volá.. no čo máš také bambusové tyčky pod bradou a do nich fúkaš…” alebo
– “máš malo videní… skús popracovať na videniach a príď potom…” alebo
– “dám ti tisíc, ale vieš mi urobiť faktúru na 10 tisíc?” alebo
– “tu máš 200” a ráno mi zvonil telefón: “ešte spíš?” “Nie” povedal som. Prečo sa pýtaš?” “No zarobil si 200 tak si možeš dlhšie pospať.”

Všetky tieto príbehy sa mi vynorili pred očami.

Pred ôsmou sa začal celý program. S Tommym sme sa rozprávali o hudbe a motorkách. Pozval ma k sebe do Španielska na budúci rok na Guitar festival. Ostanem tam o pár dní dlhšie a budeme na motorkách jazdiť po Španielsku. 20:10 bol môj hrací čas. V sále bolo 380 boháčov. Vraj títo ľudia vlastnia 70% Viedne. Začal som z toho mať zmiešané pocity…
20:10, začal som hrať 5 minút na barytónovej gitare. V sále bolo hrobové ticho. Po vystúpení obrovský potlesk. Usadili ma k Tommymu za stôl číslo 6. Sedeli tam s nami ďalší šiesti rakúšania. Pri stole sme sa zoznámili a tam začal môj príjemný šok.

– “David, bolo to prekrásne. Ten úvod a potom, ako ste hrali tým sláčikom na akustickej gitare. Bolo to prekrásne. Ďakujem Vám za vystúpenie.”
Do toho ďalší prísediaci:
– Ďakujem Vám veľmi pekne. Bolo to filozofické. Urobili ste mi radosť. Ďakujem Vám za tento umelecký zážitok.”

Bol som naozaj zmätený… V tom za mnou došiel kurátor výstavy Miro Haľák a povedal mi, že sedím za stolom s milionármi, ktorí vlastnia nejakú najväčšiu spoločnosť.
Bol som prekvapený, že mali na stole iPhone 6, boli oblečení úplne obyčajne. Nemali žiadne napichané pery, nafarbené vlasy… Vyzerali, ako u nás úplne bežní ľudia… Do toho mi povedal Tommy:
– Toto je naozajstná šľachta David. Podporujú umenie, vnímajú umenie. Tu nesedia nejakí zbohatlíci…”
Bol som úprimne šokovaný.
V tom som dostal otázku či mám vizitku. Vizitky zásadne nemám. Nechcel som vyzerať, ako biznis… Robím hudbu pre radosť, preto, že sa zo mňa sama pýta von. Nechcem s ňou kšeftovať. Odbehol som k púzdru od gitary a vybral som Cdčko.
– “Toto je moja vizitka” povedal som…
– “Koľko stojí? Povedala mi milionárka
– “Je to darček pre Vás”
– “Nie! Za umenie sa musí platiť. Koľko stojí normálne vaše CD?
– “15 euro”
– “Nech sa páči…”
Rozbalila ho a podrobne čítala booklet. Neskutočné. Absolútne slušne si celý obal čítala predo mnou. Pýtala sa odkiaľ sú fotky atď…V tom som si všimol, ako sa milionári zoznamovali pri vedľajších stoloch. Muži sa klaňali ženám a všetci boli oblečení úplne obyčajne.
– “Môj manžel má vo Viedni galériu. Radi by sme Vás niekedy pozvali k nám zahrať…” – povedala mi prísediaca

Šiel som sa pozrieť von, čo to tam bude za vozový park. Videl som 4-5 ročné autá. Myslím, že patrili im… Po prvý krát v živote som mal pocit, že by som si mohol normálne nájsť sponzora. Musím povedať, že sme sa pri stole naozaj nasmiali. Kvantum situačného humoru. Od Tommyho príbehu, ako mu dali študenti “trávu” a zabuli mu povedať, že je 600 krát silnejšia, ako bežná tráva. Tommy padol na tri dni do kómy. Smiali sme sa z názvov jedál a bavili sme sa o cestovaní po svete. Uvoľnil som sa a spomenul som si na Tommyho slová. “Toto je naozajstná šľachta…”
Boli vnímaví, milí a obyčajní…
Pri odchode ma zastavila skupinka ďalších milionárov a povedali, že mám vo Viedni nových fanúšikov. Podrobne mi pomenovali pocity z mojich piatich minút hudby a ukázali mi svoje playlisty v telefónoch, kde už bola moja hudba. Dostal som pár ponúk na budúce návštevy Viedne. Uvidíme…
Bol to naozaj super večer!
S Tommym sme došli na hotel 00:02. Dve minúty na moje 39. narodeniny. Pozval som ho na pivo a rozoberali sme tento šialený večer. Takéto eventy si viem predstaviť hrať aj častejšie. Môžem byť sám sebou…

Ďalší deň ráno som navštívil výstavu Grow, ktorú organizoval Slovák Miroslav Haľák. Miro žije vo Viedni niekoľko rokov a v galérii pracuje ako kurátor. Neuveriteľné, že dali Slovákovi takúto šancu. Viem si predstaviť koľko rakúšanov by chcelo dostať jeho flek. Výstava bola úžasná. Téma prírody, stromov a človeka. Od náboženských, pohanských, zakázaných motívov až po video art. Milujem tvorbu. Keď sa umelec snaží vyjadriť myšlienku alebo pocit svojím dielom. Umenie je o hľadaní pravdy.

Miro v tejto výstave použil dve moje skladby (Life vs. Death a The sound behind the house). V týchto piatich miestnostiach galérie Belvedere sme takto stretli všetci umelci. Niektorí sú už mŕtvy, niektorí ešte žijú a stále hľadajú pravdu… Dokonca tam bol aj obraz z obdobia nacizmu, ktorý Miro zámerne nechal položený na zemi a nezavesil ho na stenu ako ostatné obrazy. Autor v ňom skrytým významom ukázal, ako si človek podmaňuje prírodu… Všetky tieto diela sa stretli na jednom mieste. Vlastne sme sa tam stretli mi všetci zároveň. Každý svojím kúskom “pravdy…”




Všetku hudbu tvorím v malej 23 m2 miestnosti. Odtiaľ sa dostala až sem, hrala v parížskom Louvri a teraz vo viedeňskom Belvederi. Je na novej doske Stevena Wilsona a vôbec jej nechýbali tie bambusové tyčky a riaditeľke Belvedéru lajky a videnia…
Keď ma uvádzala povedala v nemčine spojenie Soundtrack-Art. Pravdepodobne tým myslela niečo iné, ale mne prišlo ako celkom trefný názov pre moju hudbu …