The Buzzfish (sme starší…)

Priznám sa, že som z tohto turné mal obavy. S Gergom sme spolu nehrali vyše ôsmich rokov. Občas si píšeme cez Whatsapp a samozrejme sledujem jeho veľmi úspešnú kariéru. Navyše som s bassgitaristom nehral od roku 2012. Lorenza tak isto sledujem na Facebooku. V podstate som jeho dlžníkom. Lorenzo ma v minulosti prepojil s Patom Mastelottom. Bol som na guestliste Crimson Projeckt vo Varšave. Patovi som nechal môj album The Son a ozval sa mi s myšlienkou urobiť spolu kapelu. Takto vlastne vďaka Lorenzovi vznikla Komara.

Pre týmto turné som si povedal, že nebudem, ako blázon cvičiť na gitare. Napadlo mi, či starí majstri, ako Caravaggio alebo Michelangelo toľko trénovali? Každý deň nakresliť ruku alebo tvár, aby sa udržali v kondícii prípadne zdokonalili svoje ťahy (svoj tón). S Rickom Coxom sme často rozoberali, ako sa nám počas cvičenia na gitarách ukladajú v hlavách paterny. Keď cvičím každý deň rôzne stupnice, módy a rytmy, mám pocit, že mi na pódiu nefunguje hlava slobodne, ale podvedome sa mi pod ruky vnárajú jednotlivé paterny, ktoré som celé dni cvičil. Navyše na gitare všetky tóny vidíme. Na trúbke napríklad nie…

Stalo sa mi, že som týždeň nehral na gitare. Čítal som knihy, pozeral filmy, písal denník… Keď som po týždni začal v štúdiu hrať, šli zo mňa nové nápady a hral som s úplnou ľahkosťou. Tento stav sa nazýva prúdenie alebo flow. Je to pocit vlastnej sily, zadosťučinenia a stav maximálnej produktivity. Netušíme koľko je hodín, necítime hlad a smäd. Do tohto stavu sa vieme dostať len v takej činnosti, ktorú nejakým spôsobom ovládame a nerobíme ju prvý krát…

Rozhodol som sa pred týmto turné vôbec necvičiť na gitare. Musel som sa naučiť zopár Rammstein riffov, ktoré odo mňa chcela moja dcéra, no žiadne opakovanie gitarových paternov… Musím však povedať, že v prípade hudobného repertoáru, ktorý je skomponovaný je potrebné repertoár cvičiť. Pri komponovaní hudby alebo pri improvizovaných koncertoch je nevyhnutné dostať sa do stavu prúdenia. Improvizácia je tvorba tu a teraz. Na nástroji je potrebné cvičiť, ale nejaký čas pred koncertom si dať od neho pauzu. Zabudnúť všetky paterny a stupnice, ktoré drilujeme. Pred koncertom sa rozcvičiť a na pódiu prijať prvý tón alebo zvuk, ako dar a pracovať s ním. Stavať na ňom, formovať ho, variovať, jednoducho robiť hudbu… Musíme sa oslobodiť od nadhľadu a zvyku, vždy sa pozerať po hranice zrejmého a zároveň si vedieť uvedomiť, že zrejmé je niekedy to, čo je potrebné.
V hudbe neexistuje tabu.

“Čo je opakom improvizácie? Zostať rovnaký, bez pohybu
ako stály, neblikajúci tieň elektrickej žiarovky. ” Jon Hassell

Na koncerty The Buzzfish som si pripravil zopár skíc, ako by mohol koncert vyzerať. Mali sme v pláne len jednu krátku skúšku. Mal som v pláne položiť na pódium obraz, ktorý by sme hodinu hrali. Rozhodol som sa však Gerga a Lorenza neovplivňovať a nechať to na moment…

Po krátkej skúške v otcovej skúšobni mi Gergo povedal: “Sme starší David…”

Keď som s Gergom hral v roku 2012 bol som plný zmiešaných pocitov. Trpel som nízkym sebavedomím. Mal som pocit, že Gergo hrá so mnou len zo súcitu… Rovnako mi to dávalo pocítiť aj moje okolie… Nikdy som sa nedostal do spomínaného stavu prúdenia. Moje úzkostné poruchy na pódiu boli šialené. Stále som mal pocit, ako pri odpovedi z chémie pri tabuli. Žiadna intuícia ma jednoducho nezachráni. Nemám na to. Chvála bohu mi nikdy za koncert nedávali známky…. Jediný koncert, kedy som bol, ako tak uvolnený bol Sonic Pulses live, ale aj to len v úvode… Potom prišiel ten prúd myšlienok z podvedomia, ktoré ma vytrhne zo stavu prúdenia: “koncert padá, nemal som sem ísť (hudobne), tento tón bol falošný, nemám istotu v rytme, načo som hral tento akord, teraz je trápne ticho, ubehlo ešte len 10 minút, nehrám dlho v pentatonike? … “

Kvantum démonov a úzkostí v situácii, kedy mám byť uvoľnený. Veľmi mi pomohlo, že som mohol byť na predposlednom turné s Rickom Coxom a Erikom Truffazom. V aute sme sa veľa rozprávali a ja som si konečne po rokoch uvedomil, že v procese tvorby nemôže fungovať hierarchia. Tvoríme navzájom a v tej chvíli je jedno, kto s kým pred tým hral a aké silné je jeho meno. Sme tím. Všetko to bolo len v mojej hlave. Hudba je oslava života. Nie odpoveď z chémie. Pomohla mi aj kniha Daniela Golemana – Emoční inteligence. Potlačiť v sebe tie “evolučné” pudy a rozmýšľať racionálne. Skrotiť všetky temné myšlienky, ktoré ma oslabujú a sústrediť sa na hudbu. Nemajú nič spoločné s realitou. Na pódiu je dôležité žiť v prítomnosti. V danom momente. Som (sme) tu a to je dobré.

Prvý koncert sme odohrali v klube Blue Note v Novom Meste nad Váhom. Hralo sa nám naozaj výborne. Všetci traja sme boli v absolútnom stave prúdenia. Hrali sme presne hodinu a hudba z nás šla úplne sama. Súvislých 55 minút improvizácie plus prídavok. Rešpektovali sme hudbu, ktorá vznikala na pódiu a rešpektovali sme sa navzájom. Mal som z koncertu naozaj dobrý pocit. Po rokoch som hral dlhé gitarové sóla.
Dokonca mi Steven Wilson napísal SMS: “Hovoril si mi David, že nechceš hrať klasické rockové sóla a tieto sóla sú naozaj skvelé”.

Všetky štyri koncerty dopadli podľa mňa výborne. Boli sme uvoľnení.

Lorenzo mi v aute povedal:

“Gergo nie je len bubeník David. Je to naozajstný umelec. Podľa mňa je momentálne v TOP 10 na svete. Rešpektuje hudobný materiál, ktorý hrá. Nepotrebuje za každú cenu ukazovať svoju techniku a to je veľmi vzácne.”

Koncert v Liptovskom Mikuláši dopadol podľa mňa výborne. Tak isto v klube Piano v Prievidzi a posledný v mojom rodnom meste v klube Stromoradie podľa mňa tiež. Bol som veľmi rád, že sme sa spolu po rokoch stretli. V podstate sme urobili novú kapelu. Máme v pláne budúci rok odohrať ďalšie koncerty.

Neviem, čo by som viac o tomto turné povedal. Všetká energia ostala v hudbe na pódách…

Sme starší.