Vrátil som sa z turné s mojím projektom Crime on the Bunny. Tento projekt sa volal podľa môjho albumu, ktorý som vydal v časoch pandémie. Počas dovolenej vychádzky som našiel v kríkoch odhodeného plyšového zajaca. Napadlo ma, že ho tam odhodili asociáli. Zajac sa však stále smial. Napadli ma rôzne zverstvá, ktoré na ňom mohli byť spáchané (medzi nohami mal obrovskú dieru), ale stále sa smial. Nasledujúci deň som sa pustil do tvorby tohto činu. Použil som bicie Pata Mastelotta a album bol nakoniec súčasťou dvoj Cd 10 Poems for ronroco a Crime on the Bunny. Turné dopadlo celkom dobre. Kluby boli skoro úplne prázdne, ale my sme s Jožom Raganom boli radi, že sme si mohli naživo zahrať.
Na mojom poslednom turné s projektom The Buzzfish sme sa s Gergom bavili o dopadoch Covidu na nás. Gergo spomínal, že už nemá takú motiváciu, akú mal pred tým. Stále je v jeho vnútri pocit, že sa to môže zopakovať. Jednoducho nás zastavia a politici podrobia verejnému lynču. Kto potrebuje kultúru? Načo peniaze na kultúru? Kultúra počká. Ľudia majú iné problémy. Potrebujú napríklad nakupovať a platiť úvery…

S Gergom úplne súhlasím. Ja som takisto stratil časť motivácie. Niekedy som si pri tvorbe albumu prestavoval poslucháčov, ako ich na konkrétnych miestach v skladbách prekvapím, ako ich donútim rozmýšľať, ako nezopakujem frázu ešte raz, ako v nich vyvolám pocit úzkosti a, ako ich z neho potom vyvediem. Na konci albumu príde šťastný koniec alebo aspoň nostalgia. Nechám v nich na konci tri bodky, ktoré tak rád dávam aj do textov…
V tých šialených rokoch pandémie už divákov v štúdiu nevídam. Vrátil som sa nedobrovoľne k svojím začiatkom. Robím to kvôli sebe. Chcem prekvapiť seba a mojích hudobných kolegov. Nechcem nikomu nič vnucovať a ako hovoril Gergo Borlai, už vo mne je ten pocit, že nás niekto môže šmahom ruky opäť vypnúť. Gergo žil v časoch pandémie v Španielsku. Na bicie nemohol hrať mesiac a pol. Jeho skúšobňa bola na opačnom konci mesta, kde neboli vychádzky dovolené. Keď sa po mesiaci a pol dostal k svojej sade, začal sa s ňou rozprávať a šiel si urobiť kávu. Časť muzikantov nadobro prestala hrať. Jednoducho to nezvládli. Podobné pocity a úvahy som mal aj ja. Vedel som však, že uniknúť môžem len prácou, čiže tvorbou. S Arve Henriksenom sme boli v neustálom kontakte a nahrali sme spolu veľmi veľa hudby. Napríklad náš album Unexpected Isolation, ktorému sa dostalo veľa dobrej kritiky. Bolo to hrozné obdobie, ktoré nás všetkých poznačilo. Dva roky. Niekto dostane dva roky basy za jazdu pod vplyvom alkoholu alebo drobné krádeže…

Vrátim sa k podstate. Po turné Crime on the Bunny som dostal Covid. Bolo to presne v týždni mojích narodenín. Aby som nenakazil rodinu ostal som bývať v štúdiu. Priebeh bol ťažký. Mal som teploty, stratil som chuť a čuch a bol som veľmi slabý. Rozhodol som sa pobyt v karanténe využiť tvorivo. Pozrel som si Kieslowského filmy a každý večer (prevažne na akustických gitarách) som nahrával krátke nápady, ktoré som posielal Arvemu.
Postupne z nich vznikol náš posledný album A sense of destiny. Hneď prvá skladba Alma and a silhouette of hope vznikla v prvý večer karantény. Predstavil som si maličkú Almu, ktorá zomrela v piatich rokoch života. Keď sa to stalo úplne ma to odrovnalo. Nikdy som ju osobne nevidel. Bola to dcéra môjho známeho, ale veľmi to mnou otriaslo. Myslel som na ňu už pri nahrávaní albumu Sculpting in Time, ale nevedel som, ako urobiť skladbu, ktorá by ju vykreslila. Teraz sa to stalo.
Keď mi Arve poslal nahranú trúbku do prvej skladby z karantény vedel som, že ju mám. Arveho trúbka ju nakreslila. Keď som počul, ako Arve hrá, začali mi tiect slzy. Predstavil som si malú Almu, ako ceruzkou kreslené dievčatko, ktoré sa veselo hrá na lúke. Naháňa motýle a zbiera drobné kvietky.

Na albume sme pracovali s drobnými pauzami. Musel som odísť do USA a Arve mal aj ďalšie projekty. Postupne sme si telefonovali a vracali sme sa k jednotlivým skladbám. Zomrela mi babka. Nemohol som ísť na pohreb kvôli mojej ceste do USA. Od roku 2006 mám v hlave projekt, v ktorom by som chcel použiť sláčikové nástroje a starý ženský folklórny hlas. Možno by to bola len skladba… Nikdy som tento projekt nevedel uchopiť. Stále stroskotal v mojích myšlienkach. Možno raz… Ale, keď vidím, ako sa folklór teraz prepiera tak na to veľmi nemám chuť…
Skladba Ancient dreams mi pripomína babku. Arveho hra je opäť ako ľudský hlas. Je to monológ starej ženy, ktorá sa vyplakáva a zároveň teší. Prijala svoj osud a zároveň odchádza… Čo cítim pri tejto skladbe? Mal som prísť na návštevu hentú nedeľu aj tamtú sobotu. Aj v piatok, keď som šiel okolo. Mal som jej častejšie ukázať pravnuka a pravnučku… Lenže ľudský život je, ako mozaika. Čím sme starší, tým viac od nej máme odstup a vidíme “obraz” … Čím sme mladší, tým sme jej bližsie a nevidíme nič, len odraz seba…

Pár mesiacov po babke zomrel dedo. Dedo bol muzikant a šéf dychovky vo Fričovciach. Bol na mňa veľmi hrdý. Mal ma rád. Je v skladbe Friendship a Shadows behind the pillars. Friendship je tichá spomienka. Osamotené ronroco spolu s mojim dýchaním…
Shadows behind the pillars je vnútorný výkrik. Hnev nad krehkosťou a krátkosťou ľudského života. Presne viem v akej polohe leží pod hrudou hliny a v rukách má nátrubok, ktorý som mu do nich vložil na pohrebe. Stárneme, získavame a zároveň strácame… Trpký a nemenný osud.
Pred mojím dedom zomrel otec môjmu dobrému priateľovi Petrovi Migašovi.
Skladba The Sky obsahuje Tristanovský akord. Je, ako scénka z filmu Melanchólia od Lars Von Triera. V tomto filme hrá práve hudba od Wagnera – Tristan a Izolda.
Skladba The Hope je radosť nad životom. Sme tu a máme stále okolo seba ľudí ktorých máme radi. Nakoniec láska zvíťazí a zachráni svet.


Predposledná skladba Before the rain je ako scénka z nostalgického filmu. Je večer, prší, z gramofónu hraje hudba a mieša sa s myšlienkami. Posledná skladba Remaining memories je myslená, ako záverečné titulky filmu. Tu sa celý príbeh zobrazí v prestavách v krátkej retrospektíve.
Finálny zvuk albumu urobil Helge Sten. Je to naozaj majster. Veľmi dobre rozumie estetike tejto hudby.


…