Dlhšie som sem nič nenapísal, prežívam vnútornú krízu… Je to taká podvedomá kríza pretože si stále hovorím, že všetko je OK.
V priebehu dvoch týždňov som bol na pohrebe môjho strýka Jozefa Tkáča (56) a hneď na to na pohrebe môjho priateľa Lukáša Halického (41). Stále si hovorím “som silný, buď silný, medituj, športuj a odbúravaj stres.” Celý život je vlastne neustály stres s drobnými pauzami…
Ale čo ja viem, či pocity z tak tragických udalostí v sebe potlačíme bicyklom, sedením pod stromom…?
Z vlastnej skúsenosti vidím, že nie. Uvedomujem si akí sme krehkí. Keď vidím dcéru na lehátku pod slnkom okamžite sa zľaknem, že leží v nemocnici… Nahlas zakašlem, aby som odstrihol túto temnú predstavu. V priebehu roka zomreli babka, dedo, strýko a Lukáš. Vozím sa na motorke a premýšľam nad nimi. Kde sú? Stretli sa? Asi nie, ale čo keď? Napadne ma to “klišé” o užívaní života. Veď si ho užívam a vážim! A? A čo teraz? Bude dobre?

V sobotu som bol vo Fričovciach. Videl som dedov garáž a záhradu. Prežil som tam moje detstvo. Hovorí sa, že nech je naše detstvo akékoľvek ostanú nám naňho len dobré spomienky. Na moje detstvo mám krásne spomienky aj vďaka dedovi, babke, strýkovi a neskôr aj Lukášovi. Dvojmesačné prázdniny na dvore a v lese. Strýko bol kamionista. Nosieval mi z ciest zahraničné šampóny a hračky. Keď priniesol FA, každý mu ho závidel. V dedine sme ako deti postávali pri ceste a čakali kedy prechádzajúci kamionista vyhodí z okna prázdnu plechovku. Robili sme si z nich s bratom vitrínu pri maštali. S Lukášom sme ako tínedžeri hrávali na gitarách za zmrzlinovým stánkom. Moje prvé improvizácie. Chodievali sme s deťmi na výlety.

V sobotu vo Fričovciach všetko vyzeralo tak, že dole schodmi príde babka, dedo alebo strýko… Opýtaju sa ma či si dám kávu a nabalia ma vajíčkami, ovocím a zeleninou. Neprídu… Sú asi pol kilometra na sever pod kopou hliny… Vraj je im už dobre… Lukáš sa šesť rokov trápil. Boli sme spolu v Prahe na protónvej liečbe. Stále som sa ho snažil rozosmiať. Veľmi sa trápil. Bol stále usmiaty, pozitívny a chcel žiť. Zomrel 41 ročný. Je to strašné.
Po strýkovej smrti som nahral Requiem for uncle. Použil som Arveho trúbky z albumu Unexpected Isolation. Dedo bol šéf dychovky vo Fričovciach tak som sa rozhodol dať do requiem aj trúbku. Bol na mňa veľmi hrdý.
Chcel som týmto requiemom vyjadriť smútok nad stratou všetkých troch, a teraz už štyroch.


Posledné dva týždne hrám veľmi málo… Odcvičim si poctivú jazdu na gitare a v štúdiu len vyvetrám. Začal som sadit stromy. Kopem, sadím, polievam. David jr. začal jazdiť autom, čo ma veľmi teší. Teším sa z môjho kocúrika Murka. Pozorujem ho ako spí, ako sa skrýva v tráve a snaží chytiť muchu. Vlastne sa teším zo všetkého čo mi prinesie každý deň.
Čoskoro hrám v Prahe a musím sa začať pripravovať. Môj nový album s Arve a Rickom je v ďalšej fáze a volá sa Pentimento. Je to zatiaľ len pracovný názov. Pentimento je maliarská technika, v ktorej sa na starú vrstvu nanáša nová vrstva. Priznáva sa časť starej a nános novej vrstvy. Tento pojem v hudbe používal Jon Hassel.
Domixoval som live concert s Rickom Coxom, Paolom Rainerim a Erikom Truffazom. Tomaš Mutina ho zmastroval a v lete ho vydáme na CD vo vydavateľstve Hevhetia. Posledné týždne pracujem na hudobných skicách k filmu Miki. Je to veľký filmový projekt a hudbu chcem urobiť čo najlepšie.

David

My Day #5

Projekt Pentimento z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.