22.12.20 05:32

V Piatok ráno (11.12.) sme boli s Davidkom prebrať auto v PK Auto. Daniel Debreceni mi sľúbil na jednu cestu vypožičanie Opla. Veľmi mi to pomohlo, pretože DK auto požičovňa už neexistuje. Od prvého turné KOMARA som si od nich požičial možno 20-30 áut na koncerty. Dostali sme nový Opel Kombo a vybrali sa ho naložiť do štúdia. Je to inak super priestranné auto. Mal som trocha stres, pretože som dlho nehral koncert a nevedel som, čo mám čakať od piatkovej premávky. Počas cesty sme veľa rozprávali o Covide. V akom stave sa momentálne nachádzame, čo nám zobral, čo sa nám snaží ukázať. Počúvali sme rôzne podkasty o histórii pandemii a vakcíne mRNA. V Prešove Jan Adam Rayman očkoval svoje dvoj ročné dieťa, ako jeden z prvých na svete.
Snažil som sa Davidka ukľudnit a vysvetliť mu, že v Lockdowne budeme spolu a musíme si urobiť nejaký program. Celý tento Covid prežívam len kvôli tomu, že som si zasa nastavil režim. Presne, ako keď som odišiel z práce a chcel som robiť len hudbu v roku 2010.
Každý druhy deň behám alebo chodím boxovať. Každý prvý deň chodím pešo 6-7 km. Veľa čítam, píšem súkromný denník a venujem sa Barborke. Dištančná výučba jej toho nedáva toľko, koľko by jej dávala škola. Každú látku si k večeru vysvetľujeme ešte raz a robíme domáce úlohy. Cvičím na mojom novému Bandžu a stále nahrávam hudbu. Robím si hudobný denník.
Týmto režimom si viem vyplniť každý deň od 7:30 do 17:30. Často telefonujem s Valerij Kupkom.
Vravel som Davidkovi, že mu budem plne k dispozícii. Prechádzky, pozeranie filmov, hranie šachu, môžeme si u mňa v štúdiu urobiť kino, analyzovať hudbu, ktorú má rad. Doma je s ľuďmi, ktorí ho nikdy nezradia a vždy mu pomôžu. Nech sa toľko neupína na kamarátov. Bude musieť bez nich nejaký čas vydržať.
Chcel som mu dať šoférovať auto, pretože vo štvrtok urobil skúšky v autoškole, ale vodičák bude mať až v utorok.


Ubytovali sme sa v hoteli Danube. Vo výťahu bol personál bez rúška. Ani sme nedýchali. Nevedeli sme či tam náhodou ten chlapík nekýchol… Sľúbili sme mojej mame, že prídeme na Vianoce s rodinou a budeme robiť všetko pre to, aby sme v Bratislave a Trnave nechytili Covid. Mama ma reumu a je na biologickej liečbe. Recepcia tak isto bez rúška. Hrozne ma to vytáčalo. Prešli sme sa po mŕtvej Bratislave, vrátili na hotel a zjedli fast-food. 18:00 sme zaparkovali pred kinom Lumiere a začali vykladať auto. V kine bol zvukár bez rúška tak som mu vysvetlil sľub mojej mame, že nechcem priniesť Covid z Bratislavy. Povedal mi, že sa mu v rúšku zle dýcha, ale, čo už. Takto sme tam boli viac ako 5 hodín. Pred začatím ma uviedol Miro Ulman. Počas filmu som skoro omdlel. Vysoký tep a málo kyslíka. Hrať k filmu Punk je hneď! nie je žiadna sranda. Film ma dialógy a svoj zvuk. Nie je to hranie k nemému filmu. Je to boj s časom, dynamikou a napätím. Potešilo ma, že prišiel Jakub Kroner a následne sme začali na niečom spolupracovať. Stretol som sa na chvíľu s Petrom Michalovičom, Zdenom Hlinkom, manažérom Oplu Bratislava, synom Valerija Kupku, Lukášom Kasprzykom. Absolvoval som veľmi zvláštny rozhovor pre jednu televíznu reláciu.
Čo mi dala cena Slnko v sieti a či sa z nej teším. Či je to teraz trend hrať do filmov v kine a či je pravda, že v hudbe už bolo povedané všetko… ???
Nemám sa už vôbec chuť baviť s niektorými ľuďmi. Novinár z jedného nemenovaného Denníka už 5x nedošiel na dohodnuté stretnutie. Nenapísal ani čiarku o mojej tvorbe v Izolácii. Koľko krát som bol v Bratislave, vždy som sa mu ozval, zapísal som ho na zoznam hostí. Nikdy nedošiel. Má toho v Covide veľa… Alebo, mi naznačuje, že chce peniaze?
Dobre, že píšu Češi a novinári v iných krajinách. 10 Poems pre Ronroco recenzovali až v Kanade. Musím pochváliť Patrika Marfláka z Hudba.sk



Večer sme si s Davidkom dali na izbe pivo, ktoré sme si doniesli z Prešova. Začína do tej muziky a scény trocha vidieť. Veľa sa rozprávame a na koncertoch pomaly vidí, ako to funguje. Pozreli sme si dokumentárny film o zemiakovom šaláte.

Ráno sme chceli zájsť do Ikei, ale obrovský rad pre ňou nás odradil. Mysleli sme si, že každý z Bratislavy má už doma všetko z tohto obchodu, ale vyzerá, že ešte stále nie. Chceli sme kúpiť mame do kuchyne nejakú drobnosť.
Nemali sme sa vôbec kde najesť a posedieť si. Šli sme, teda autom na hrad Beckov. Hrad bol tiež zatvorený. Izbu v Trnave ešte nemali pripravenú tak sme zašli kúpiť “jedlo” do KFC. Obrovský rad, ľudia s rúškami pod nosom. Jedna pani si rovno pred nami kýchla do ruky. Hrozne nás to naštvalo. Zobrali sme “jedlo” a šli na hotel.
Ubytovanie sme mali hneď vedľa Synagógy, kde mal byť večer filmový koncert. Začali sme vykladať auto a v sále samozrejme dvaja technici bez rúška. Vysvetlil som im môj sľub mame a blížiace sa sviatky. Nasadili si rúška a začali sme pripravovať zvuk a obraz. Som za blázna, vraj to moc prežívam… Stále tam chodila pani, ktorá vôbec nemala rúško. Neskutočne ma vytáčala. Už som jej chcel povedať, že nebudem hrať a idem do Prešova.
Odišli sme hneď po zvukovke na hotel a sedeli sme tam až do začiatku predstavenia. Nechceli sme byť s ľudmi v sále. Rúško je vraj každého osobný názor …
Opýtala sa ma či chcem hrať v rúšku, že to umelci nemusia. Povedal som jej, že ÁNO chcem. Koncert prebehol dobre. Keby som hral do Punk je hned 10 predstavení za sebou tak to úplne sadne a mohol by som si dovoliť viac.
Po premietaní bola krátka beseda, ktorú viedol riaditeľ galérie Vlado Beskid. Vlada si veľmi vážim. Odpovedal som na pár otázok o tvorbe filmu a hudby. Jedna pani sa rozplakala. Bola dojatá. Veľmi ma to potešilo a bol som rád, že to videl aj David. Trocha kriticky som odpovedal na otázku o filmovej hudbe na Slovensku. Filmový skladateľ na Slovensku je ľudská bytosť, ktorá (česť výnimkám) má za čím menší honorár napodobniť holywoodsku filmovú hudbu v žánrovom rozpätí od Johna Wiliamsa po synťáky Trenta Reznora. Samozrejme pomocou všetkých zvukových bánk, ktoré sú dostupné na internete. Takto nám vlastne vznikajú film music composers alebo game music composers, ktorí nevedia hrať na žiadnom nástroji a nevedia si sami vytvoriť žiaden zvuk. Ukladajú tie super nahrané holywoodske sample, ktoré v tom istom čase používajú tisíce “composerov” po celom svete. Všetci znejú rovnako, žiadna kreativita. Produkt s čoraz nižšie položenou laťkou “aby sa to páčilo bežným ľuďom, robme to tak, aby tomu rozumeli …”
Šialené kritérium pre skladateľa… “Aby tomu rozumel bežný človek”


Rýchlo sme zbalili veci, naložili auto a rozhodli sme sa vyraziť na noc do Prešova. Nemalo pre nás zmysel ostať na hoteli. V mesta žiadna otvorená reštaurácia, kaviareň, galéria, … Počúvali sme hudbu a rozoberali vystúpenia v Bratislave a Trnave. Bola hrozná hmla. Od Ružomberku nebolo nič vidieť. Ako, keby sme svietili do zrkadla. Vravel som Davidkovi, čo by som mal hrať inak, v čom mám stále problém a čo sa pomaly darí odstrániť.

Rozoberali sme Sokratove 3 sytá, Platonovu jaskyňu a premýšľali sme čo nám ešte chce ten Covid povedať. Boli sme sklamaní z toho, ako ľudia nevedia dodržiavat tak elementárne pravidlá a vystavujú tak riziku nás a my moju mamu.
Tlak masy je veľmi silný. Pravda je vlastne intuícia…? V umení áno. Tvorba intuitívna je tvorba pravdivá, ale vo vede asi ťažko… Ten Covid nám zmänšuje hranice vonkajšieho sveta a blahobytu, ale rozširuje hranice toho vnútorného. Je to bolestivý proces. Vyplavuje na povrch veľa špiny.
Navyše je Covid dokonale vyleštené 3D zrkadlo.

V pondelok sme si zohnali Antigénove testy a pre istotu sme sa 5 dní po Bratislave otestovali. Davidkovi telefonovali z autoškoly, že na skúškach bola jedna mamička Covid pozitívna. Chvála bohu mal rúško a nenakazil sa.
Ráno som našiel správu od Kuba Ursinyho:
“david dnes som bol na premietani konecne som to videl chcel som sa podakovat 👌”



Davidko sa ma po pár dňoch opýtal:
“Vyšiel nejaký článok o koncertoch k filmu? Veď teraz nie sú žiadne koncerty a tu mali ľudia spolu aj film aj koncert. Nikde nie je žiadna reakcia?! Podľa mňa to bolo super. Chcel by som poslať kamarátom nejaký link nech vedia o čom im rozprávam…”
S úsmevom som odpovedal:
“Nenapísal Davidko, ale ja to nerobím preto…”
“Všade píšu, že kultúra upadá a keď sa niečo deje tak nenapíšu?! Alebo píšu len o kamarátoch??? Ako to je?! Je mi z toho zle.”
“Davidko… vždy za seba nechaj hovoriť prácu. Pamätáš na jaskyňu a 3 sytá?


Práve mi napísal Erik Truffaz:
– David, mám skladbu, kde by si mi mohol nahrať gitary
– Erik, pre teba s láskou kedykoľvek
– S láskou? Ja som hetero, hahahahaha

Včera som si zaplatil online kino a pozrel som si film Chlast. Veľmi zaujímavé dielo. Má niekoľko rovín a samozrejme aj jednú takú, ktorú uvidí bežný človek a bude sa mu film páčiť. Pozrie si ho, keď bude mať čas a chuť a film bude niekde na nete zadarmo.



– Bežný človek je pravdepodobne nejaká bytosť, ktorá má silný pud sebazáchovy a vo veľkom sa reprodukuje. Stále kričí a bojuje za svoje JA. Žije slobodu na úkor iného. Nemá otázky, ale má odpovede. Má krátku pamäť. Históriu nerieši, lebo to už bolo a bola iná doba. Má veľmi citlivé ucho na hudbu a oko na film.
V tridsiatych rokoch bol na Ukrajine veľký hlad. Bežný človek mal tak silný pud sebazáchovy, že vraj dokázal zabiť suseda a zožrať ho. Sused (nebežný človek) by to isté nespravil.

Dúfam teda, že až takí hladní nebudú… alebo nebudem(e)…? Silný hlad by mohol dokázať zožrať aj tú takzvanú kultúru …?

(Bezňý) Človek nikdy nevie.