Pracujem na hudbe k filmu Miki. Je to hraný film Jakuba Krónera. Jakub je veľmi šikovný mladý človek. Obdivujem, že sa púšťa do veľkých projektov a dokáže ich dotiahnuť do konca. Bol sa pozrieť na moje živé vystúpenie k filmu Punk je hneD a Jánošík. Ľudí ako on je veľmi málo a ja si ich veľmi vážim. Použil zopár mojích skladieb aj o svojej slávnej Lokal TV. Na filme Miki pracujem od marca minulého roka. Pripravoval som si rôzne hudobné skice na scenár. Film som dostal až minulý týždeň. Za tri dni a tri noci som urobil komplet novú hudbu do celého filmu. Nebola to finálna hudba, ale skica… Jakubovi sa však viac páčili skice z minulého roka. Prerábam preto celý film od začiatku. Bol som veľmi frustrovaný. Pri filme musíte počúvať vízie režiséra. Rozprávať sa s ním koľko sa len dá, počúvať hudbu, ktorá sa mu páči a pretaviť jeho víziu do jazyka hudby. Cestou domov z Bratislavy som veľa premýšľal. Kládol som si otázku, kde sa v človeku vlastne rodí hudba. Je tam vo vnútri nejaká miestnosť, do ktorej, keď otvorím dvere, stále tam niečo je. Ale čo, ak ich raz otvorím a bude prázdna? Nebude tam nič… Čo potom?
Budem kopírovať cudziu hudbu tón po tóne, aby sedela do filmu? Začal som sa obávať, že vyhorím… Mám 40 rokov. V tomto veku sa to stálo veľmi veľa muzikantom.  Zatiaľ v nej však stále niečo je. Bojím sa do tejto miestonostoi otvoriť celé dvere a poobzerať sa. Nazerám len cez kľúčovú dierku a nezažnem tam svetlo…

Ako urobiť hudbu k filmu, aby bol spokojný režisér a aby som to bol stále ja? Je to náročné. Pracujem 3-4 hodiny doobeda, dám si pauzu a potom 3-4 hodiny večer. Niekedy aj viac, ale snažím sa nepreťažovať. Som rád, že som stihol minulý rok nahrať album Behind the frozen Window a takmer dokončiť nový album The Calls. Občas niečo nahrávam pre Bernharda Wostheinricha z Berlína.
Keď som sa sklamaný vracal domov z Bratislavy, telefonoval som s Arve Henriksenom. Arve ma vždy ukľudní. Povedal mi, aby som to zobral, ako vzdelávanie. Musím zložiť novú hudbu v mantineloch, ktoré mi dal režisér. Je to jeho film a má jasnú víziu. Mám si hlavne vyrobiť čo najviac zvukov sám. Udrieť od plechovej búdy na dvore a nahrať si tento zvuk. Skúšať ho v počítači prehánať cez rôzne efekty. Vyrábať loopy a rytmy na gitarách a vlastne všeličom možnom. Bol to príjemný telefonát. Zhodli sme sa, že veľké množstvo režisérom nemajú o hudbe ani šajnu. Dokonca si nedajú poradiť od muzikanta, ako by mala vyzerať dynamika filmu. Natočia prekrásny film a dajú tam obyčajnú hudbu, ktorú vo filme každý očakáva a kadekto urobí… Ale to je “len” pohľad nás hudobníkov. Makám každý deň a vzniká nový hudobný koncept. Nemôžem však prezradiť viac…

Kde sa vlastne v človeku rodí hudba? Z čoho? Tóny, rytmus, frekvencie… Kde je to všetko uložené? Prečo sa sama pýta von? Jej chápanie je však podmienené našou skúsenosťou…

Keď som na ďalší deň ráno vstal, v maile som mal od Arveho štyri nové skice, ktoré mi poslal do filmu. Je to neskutočný frajer. Je za každých okolností inšpirujúci. Pri ňom si stále uvedomujem, že musím pri tvorbe počúvať svoj vnútorný hlas a byť maximálne úprimný. Venovať sa mu na 100% a jemne vybočovať zo svojej komfortnej zóny. 


Ako mi povedal Arve: “Udržuj v sebe oheň David!”

…