Pat Mastelotto mi minulý rok navrhol, aby som ho navštívil v Texase. Bude mať voľný jeden týždeň v druhej polovici januára 2023. Chce, aby sme začali nahrávať novú muziku a plánoval ma predstaviť svojím hudobným kolegom. Dohodol mi rozhovor s Johnnym Goudiem pre podcast How did I get there. Takáto ponuka sa neodmieta.

Do Austinu som priletel 15. januára. Pat ma čakal na letisku. Cestou do štúdia, ktoré ma vo svojom veľkom rodinnom dome, sme sa zastavili na naozajstný texaský burger.
V štúdiu nás čakal jeho priateľ a producent Bill Munyon. Bill predtým pracoval na našom albume Komara a projektoch King Crimson. Ponúkol mi svoje gitary a basgitary. Pre istotu som svoju gitaru do USA nebral. Stále dráždi colníkov. Vypytujú sa ma načo ju mám, či idem do USA hrávať koncerty a pod. Tie pohovory mi stále robia stres. Myslím na ne celý let.

“Prečo ste prišli do USA? U koho budete bývať? Koľko máte cash? Budete piť alkohol a brať drogy? Ukážte mi spiatočnú letenku… “



Bol som z cesty hrozne unavený. Letel som z Budapešti do Londýna vyše tri hodiny. V Londýne som mal 2 hodiny na prestup na interkontinentálny let do Austinu, ktorý trval vyše 10 hodín. Na letisku bol čistých chaos.
Leteli sme počas môjho európskeho dňa, čiže som v lietadle nič nenaspal.
Pozrel som si filmy: Pravdivý príbeh Neda Kellyho a jeho bandy, Séraphine a Maudie.
Z Billovej zbierky gitár som si vybral Fender Jaguar. Nazvučili sme sa a pripravili na nahrávanie. Niektoré hudobné náčrty som si pripravil počas vianočných prázdnin. Nahrali sme vyše 17 minút improvizácie a šli sme na večeru. Celý čas s nami bola Patova manželka Deborah. Rozprávali sme sa o Slovensku, Ukrajine a samozrejme zážitkoch na turné King Crimson. S Patom máme v pláne všetky nahrávky produkčne dokončiť v Júni 2023. Vtedy sa vráti z turné domov. Pravdepodobne pôjde o dvojalbum. Mohla by to byť Komara 2 a môj projekt Siddhártha od Hesseho na ktorom pomaly začínam pracovať. Priniesol som zo sebou texty z knihy Siddhártha. Pat ich v noci načítal na mikrofón a skúšali sme ich nasadiť do našej prvej improvizácie. Debrah môj koncept Siddhártha zaujal a vytlačila nám na papier skice, podľa ktorých by sme mohli vyskladať atmosféru albumu. Večer som si dal vysokú dávku melatonínu a šiel som spať. Noc ubehla veľmi rýchlo.

Ráno mi dvere klopala Patova mačka. Chcela žrať. Vstávali sme o pol ôsmej ráno. Pat pol hodinu cvičil a popri tom sledoval správy. Debrah sa venovala svojmu vlasovému salónu. Okolo 8:15 ráno sme si v s Patom sadli na terasu. Pat si prezeral maily a zároveň cvičil paličkami na svojom pade. Popíjal čaj a vzápätí šiel hore do štúdia. Každý deň, 7 dní po sebe boli rána rovnaké. Pred deviatou sme už boli hore v štúdiu a pracovali sme. Posledný večer do pol druhej rána. Maximálne sme odbehli na obed alebo na Patov nový pozemok, kde začne čoskoro stavať nový dom.
Za tento týždeň som sa naučil veľmi veľa. Vidieť, ako bubeník King Crimson, Mr. Mister, The Rembrandts pracuje každý deň je neskutočne inšpirujúce. Navyše s nami bol celé dni v štúdiu Bill Munyon a Adrian Benavides. Adrian spolupracoval so Smashing Pumpkins, Green Day, Goo Goo dolls a pod. Bol to tvorivý maratón. Podarilo sa mi stretnúť aj naozajstného texaského cowboya. Šli sme na Patov pozemok na dohodnuté stretnutie s chlapíkom, ktorý montuje žumpy. Bol tam originál cowboy, ako vo filmoch. Mal perfektné kožené čižmy, klobúk, no proste naozajstný cowboy. Povedal som Debrah, že sa mi páčia jeho čižmy. Povedala, že ich má ako ochranu pred hadmi… Potom som si všimol, že podobné ma aj Pat a Deb. Okamžite som v mojich teniskách nastúpil do auta. Bol to veľký americký Track. Pat mi dovolil šoférovať po jeho pozemku. Milujem zvuk amerických motorov.

Na 12tu sme sa vrátili do štúdia. Mal začať môj podcast Johnny Goudie. Bol to veľmi príjemný chlapík. Pár dní predo mnou nahrával rozhovor s Ericom Johnsonom. Erica som, ako tínedžer miloval. Hlavne jeho skladbu Manhattan. Inšpiroval ma aj svojimi triádami, ktoré používa vo svojej melodike. Johnny mi povedal, že takúto hudbu ešte nikdy nepočul. Zomrel Jeff Beck a Johnny mal pocit, že Jeff bol posledný inovátor gitary, no pri mojom albume si uvedomil, že tomu tak nebolo. Teda bolo, ale v určitých mantineloch. Musel som mu povedať o mojich vzoroch z ktorých som zložený. Sú to Eivind Aarset, Rick Cox, Arve Henriksen, Fennesz, Adrian Belew, Stian Westerhus, John Hassell, Robben Ford a Robert Fripp. Johnnyho zaujímalo, akú hudbu som počúval v detstve, pretože z mojej hudby má pocit, že som rockovú hudbu nikdy nepočúval, že mi to asi príde smiešne … Samozrejme som vyrastal na Nirváne, Iron Maiden, Gary Moore a neskôr som začal počúvať Johna Scofielda atď. Bol to veľmi príjemný rozhovor, ktorý trval necelú hodinu. Johnny sa toho o hudbe a nových hudobníkoch dozvedel celkom dosť.  Hah


Každopádne musím povedať, že na Američanoch, (s ktorými som sa stretol) sa mi páči ich pozitívne mentálne nastavenie. Orientujú sa na moje, naše dobré stránky. Neviem toto, ale viem tamto. Robme na tom, čo nám ide a neplačme nad tým, čo nie. Cítil som len prajnosť. Doniesol som si zo Slovenska skeptické pohľady na budúcnosť hudby, hudobný biznis, vzťahy… bla bla…
Pat a Deb a Bill mi vždy povedali, že všetko sa ešte uvidí. Sústreďme sa na prácu a stále majme na vedomí, že niečo naozaj zázračné sa môže stať. To mi hovoril aj Rick Cox:

“David, to, že ľudstvo existuje je veľká náhoda. Výbuch vo vesmíre a miliónov rokov vývoja, kým sa z nás stali ľudia. To, že tu dnes stojíme a rozprávame sa je obrovská náhoda. Ľudský život nemá žiaden zmysel, nikam nevedie. Je len tu a teraz. Sme tu, sme spolu tak nech nám je dobre a chovajme sa tak, aby sa aj tí okolo nás mohli mať dobre. To je celé…”

Milujem Ricka! Teším sa za ním do Los Angeles. Máme hudobné plány a určite sa niečo nové naučím.
Týždeň u Pata Mastelotta bol zázrak. Starý David ostal pred dverami domu 15. januára v Dripping Springs v Texase.
Nový odchádza po týždni preč.

Vyrážam do LA.





Za podporu na mojích cestách a tvorbe ďakujem Fondu na podporu umenia a z celého srdca aj mojemu priateľovi Vladovi Kačalovi.

(text je bez jazykovej korektúry)